Putovanie po starých Prakovciach/ kronika Prakoviec/

 

Vyznanie

Roky utekajú a s nimi sa zabúda na udalosti mnohokrát veľmi významné, ktoré potom zapadnú do nenávratná . Je to veľká škoda.

Ako rodák z Prakoviec chcem pripomenúť dedičstvo našich predkov, stáročnú tradíciu prakovských železiarov a ich neustály aj neľahky zápas za pokrok a vklad do spoločnej pokladnice svojej vlasti. Tu v tomto kraji sme sa narodili, tu už ako deti sme sa šťastne hrávali, tu chceme dožiť a spočinúť po vŕškom v šumení líp a smrekov. Tu je náš najkrajší kút na svete, tu je naša vlasť. Toto je vyznanie všetkým žijúcim i budúcim Prakovčanom. Zveľaďujte a skrášľujte Prakovce, žite krásne a šťastne.

Nech táto kronika poslúži najmä mladej generácii na lepšie poznanie minulosti Prakoviec. Nech ju vedie k ušľachtilým vzťahom k dedičstvu, k úcte a hrdosti ku všetkým tým, ktorí svojou prácou písali dejiny spišského a slovenského železiarstva a dejiny Prakoviec

I. kapitola

Vznik železiarstva priemyslu na južnom Spiši a s ním spojený vznik Prakoviec

Spiš je bohatý na veľké množstvo historických pamiatok. Bohatá je však aj jeho história baníctva, kováčstva a železiarstva. Je ním spojený najmä južný Spiš a v ňom tiež Hnilecká dolina. Už od pradávna sa v údolí Hnilca ozýva búchanie hámrov. Hnilecká dolina bola dávno známa bohatými ložiskami železnej a medenej rudy, ale aj lesmi bohatými na drevo, čo umožňovalo rudu taviť a získavať z nej kujné železo.

Najmä do oblasti dolného toku Hnilca v 13. storočí po tatárskom vpáde povoláva kráľ Béla IV. osadníkov z Nemecka. Títo tam kladú základ železiarstva. Už v roku 1276 dostáva Gelnica od Ladislava IV. mestské výsady a stáva sa jedným z najstarších banských miest na Slovensku. Roku 1282 vznikajú Jaklovce a v roku 1280 Štilbach, Vondrišel a Švedlár.

Za vlády anjouovskej dynastie /1308-1382/, ktorá prešla z ekonomicky a kultúrne vyspelejšieho Talianska, došlo aj na Slovensku k prudkému rozvoju remeselnej výroby. Na nej sa okrem Nemcov začali zvýšenou mierou podieľať aj slovenskí remeselníci. Zvlášť významné postavenie malo baníctvo a spracovanie rúd na Spiši. Dochádza tak zakladaniu ďalších miest a osád.

V roku 1327 vzniká kráľovské mesto Smolník, v roku 1336 Rychnava a ďalšie. Taktiež, keď roku 1368 urobil Juraj Bobok na príkaz kráľa revíziu mestského chotára Gelnice, už sa tam nachádzali Krompachy, Slovinky, Žakarovce, Jaklovce, Margecany, Folkmár, Kojšov, Prakovce, Helcmanovce, Mníšek a Švedlár. Toto svedčí, že už vtedy existoval reťazec osád a miest, ležiacich v neveľkých odstupoch a do tejto starej sídelnej sústavy zapadajú aj Prakovce. Presný dátum založenia nevieme, ale predpokladáme, že to bolo v prvej polovici 14. storočia. Hovorí o tom aj stará prakovská povesť o ich založení talianskou princeznou Praxídou, ktorá tu vtedy so svojim sprievodom prechádzala.

I keď povesť je len povesť, vždy má aj nejaké racionálne jadro. Racionálne jadro má v tom, že to bolo za vlády Taliana Róberta, že to bolo za čias, keď hlavným županom Spiša bol Talian Filip Drugeth, že v roku 131 komorskými grófmi v Smolníku boli Taliani Galiciu Géri minciari, atď., atď., teda že talianska princezná Praxída má účasť povesti na založení Prakoviec nie je až také bájne. Teraz trochu o povesti.

Pozrite sa vôkol seba. Aká krása vás obklopuje. A aké krásne museli byť tie hory, lesy, háje, potoky a údolie rieky Hnilca niekedy dávno, pradávno a aké bohatstvo tie vrchy a doliny v sebe skrývali. Vtedy, keď po toku Hnilca či už od Gelnice alebo od Jasova cez Smolník a Mníšek, prichádzali tu prví osadníci, naši predkovia. A nadchýňala sa nimi ako stará povesť hovorí aj talianska princezná Praxída, keď tade so svojim dvorom prechádzala. Mala možnosť sa oboznámiť s bohatstvom mesta Gelnice a Smolníka, s bohatosťou tunajšej prírody a tak sa na kratšiu dobu zastavila na území dnešných Prakoviec. Našla tam už malú, ale bezmennú osadu, ktorej dala meno. Osada sa nachádzala pri ústí potoka Hrelikov do Hnilca. Vybudovala vraj zariadenia pre svoj dvor v ústí Hrelikova a tiež na mieste terajšej kaplnky malý drevený kostolík. Po určitom čase časť svojho dvora tam nechala, najmä kupcov, remeselníkov a pár drabantov a odišla preč. Povesť nehovorí, že kde odišla a či sa ešte niekedy vrátila.

Taktiež Prakovčania, prúdi v nás aj trochu talianskej krve, cítime to, či nie?! Ja som sa po tých talianskych predkoch nikde nedopátral, i keď niektoré mená na okolí, ako napr. Fabrici, Fabíni, Fabišik, by tomu napovedali. Poviem však niečo iné, z bližšej histórie. Starí Prakovčania sa iste pamätajú na Zelmu Braxatorku. Pamätajú si ju ako stále nóblestne starú dámu v čiernych šatách s dáždnikom alebo s paličkou so striebornou rukoväťou a klobúkom ako sa dôstojne prechádzala po starých Prakovciach. Pamätníci tvrdili, že je to vraj posledný potomok Praxídy. Bolo to krásne, keby to bola Historicky používané mená Prakoviec boli za tú dlhu dobu tieto: Prakenvilla, Prakenfalu, Prakfalva, Prakendorf. Nech je to už ako chce, mne sa viac pozdáva názov Prakoviec, odvodený od nášho prapredka - Prakováča!

Ak už toľko hovoríme o Praxídach, Braxatorkách, tak ešte jedna krásna báj.

Praxithea, dcéra athenského kráľa Erechtea, zachrankyňa Athén. Pythia vyveštila, že Athény vyhrajú vojnu iba tak, ak kráľ obetuje víťazstvo athénskych zbraní a žiarivý príklad vlasteneckej lásky i nesmrteľnosti svojho mena. Však je to krásna povesť, Prakovčania!

II. kapitola

14. - 16. storočie

Tak ako dnes, tak aj v minulosti nieje možné písať o Prakovciach bez výroby a spracovania železa. Jedno ovplyvňuje druhé,preplieta sa, železo ovplyvňuje život Prakovčanov odpradávna a oni sú zasa jeho tvorcovia v rôznej dobe a podobe.

V tejto dobe sa železné rudy zhutňovali vo veľmi jednoduchých pieckach buď v jamkách alebo nadzemných, hlinou vymazaných peickach, ktoré pracovali naprirodzený ťah vetra. Do vypálenej taviacej jamy ukladali vo vrstvách drevené uhlie a drevenú železnú rudu. Oheň rozdúchavali až vzniklo cestovité zvárkové železo vo forme hrudy, vážiacej 6-8 kg. Z tejto sa potom ručnými kladivami odstránila troska a ďalším kovaním sa spracovaváli úžitkové predmety.

Tieto prvé taviace pece neboli viazané na určité miesto. Vznikli tam, kde priamo na povrchu zeme sa našli vhodné rudy a kde bolo dosť vhodného dreva na pálenie dreveného uhlia. Stavali sa často v lesoch najmä na svahoch, kde vietor zabezpečoval prirodzený ťah. Nazývali ich preto aj pohyblivými peciami. S touto technológiou spracovania železa je spojený život našich prapredkov.

Najstaršími časťami Prakoviec sú ústie potokov Hrelikov Gelnický potok, teda hrelikovská a gelnická dolina, známa aj teraz pod názvom Dolina, Hutno a ďalej Čurinka. Stopy po ťažobných jamách železnej rudy a miliarských štít pre pálenie dreveného uhlia sú ešte aj dnes pre zasvätených zreteľné.Nachádzajú sa v prevažnej miere vdolných častich Hutna Doliny.. Na Hutne na ľavej a pravej straneGelnického potoka a v Doline na oboch častich hrelikovského potoka. Vyskutujú sa aj za čurinkou, na Barbore a na Vindoch. Zvlášť tento posledný názov hovorí o slovenskom osídlení Prakoviec, pretože Windisch je staronemecké pomenovanie Slovákov. Teda majiteľom tohto zariadenia musel byť Slovák. A aj tu treba poznamenať, že vcelku v nemeckej oblasti južného priemyselného Spiša, v Prakovciach neboli alebo len ojedinelé nemecké rodiny.

Všetky tieto miesta sa nachádzajú na svahoch, čo zodpovedá vtedajšej technológii spracovania železa. Svedčí to ďalej o bohatosti železných rúd v blízkom okolí, ako aj bohatstve lesov.

Obyvatelia v ústí oboch potokov nemuseli teda chodiť ďaleko za prácou, ale doslova iba za humna. Určite aj toto ovplyvňovalo spôsoby života v kladnom zmysle. Vtedajšia technológia spracovania železa si vyžadovala tieto profesie. baník, tavič, kováč, uhliara povozník. Tieto profesie sa dlhé stáročia v podstate nemenili a ešte okolo roku 1800boli v závode profilujúce. Predpokladáme, že v oboch častiach vtedajšej Prakenvilly žilo 10 až 12 rodín, teda celkom asi 70-80 obyvateľov

Živili sa spracovaním železnej rudy. Konečným produktom boli potrebné a užitkové predmety, ako sekery, rýle, motyky, kovadliny, hrubé klince a klíny, všetko spracované ručným kovaním. S týmito výrobkami dochádzali do Gelnice na trhy, kde ich zamieňali za soľ, plátno, zrno, dobytok a iné potrebné veci pre živobytie. Základné potraviny si zaobstarávali na vlastnom skromnom hospodárstve. Boli to najmä žito, ovos a kapusta a ďalej hydina, ovce, kravy a ošípané. Dôležitou potravou boli aj ryby z Hnilca, Hrelikovského a Gelnického potoka.

Pálením dreveného uhlia a postupným klčovaním a ortovaním lesa získavali najprv prídomové záhradky v ústí obidvoch potokov a potom aj v blízkom okolí polia pre svoju obživu. Predpokladáme, že prvé zúrodnené polia sa nachádzali na terajších Brezinách, na Bujackej a Poľankoch v Doline a na Hutnom to boli Ardžave mlaky, pri Jakubcu a nad Hutnom, teraz sídlisko SNP. V tejto dobe udržiavaná cesta - hradská, spojovala Prakovce južným smerom cez Helcmanovce, Mníšek, Smolník, Medzev a Jasov do Košíc a severným smerom cez Gelnicu, Jaklovce, Margecany, Rychnavu, Krompachy, Spišské Vlachy na Spišský hrada ďalej cez Levoču, Kežmarok, Podolinec a Starú Ľubovňu do Poľska. Ide o poľskú obchodnú cestu a tiež nazývanú aj "...stará cesta...", spajajúcu najmä bohatý Spiš s južnými a severnými susedmi.

Dôležitou hradskou v tej dobe bola aj cesta z Mníška cez Švedlár Štilbach/Henclová, Vondrišel do Hnilčíka a na Bind. Tieto dve hradké boli mimoriadne dôležité pre rozvoj železiarstva a baníctva južného Spiša. Aj dnes po nich chodíme, ale si to asi vôbec neuvedomujeme čo to dalo práce, ich vtedajšej technike vybudovať. Ide väčšinou po svahoch hôr, prechádza cez štósky vrch a tiahne sa úžinami a skalami. Iste ak jej udržiavanie v pojazdnom stave stálo obrovské úsilie. Dnes je to pre nás samozrejmosťou a ani nás len nenapadne aspoň v tichosti prejaviť úctu našim predkom, ktorí ju krvopotne dlhé roky budovali a udržiavali. Urobme to niekedy, keď pôjdeme autom z Gelnice do Prakoviec. Aspoň miesto nadávania na nerovný asfalt.

Úcta včetkým tým, ktorí prví vyortovali polia, vyrúbali lesy a vyštetovali cesty!

III. kapitola

Roky 1586 - 1800

Už v 15. storočí sa na Spiši stretávame s väčšími pecami, tzv. slovenskými. Získavala sa z nich už väčšia hruda železa. Stavali sa na stálo pri potokoch a poháňali ich už vodné kolesá. Ručné kladivá boli nahradené hámornými kladivami, ktoré tiežmali vodný pohon. Dochádza postupne k určitej špecializácii v železiarskej výrobe. Jedni vyrábajú železo, iní ho spracovávajú na užitočné výrobky a iní ich predávajú. na tzv. oceliarskych hámroch sa vyrába tyčové železo, klince, plechy, meče a iné zbrane a výrobky. Išlo tu o samostatných výrobcoch, ktorí sa zameriavali len na spracovanie konečných výrobkovzo železa. Železo dostávali ako surovinu z inej železiarne.

Rozvoj baníctva a hutníctva na Spiši je tiež spojený s menami Jakuba Fuggera, obchodníka a majiteľa baní, ktorý sa v 16. storočí spolčil s technicky nadaným Jánom Thurzom, šľachtickým majiteľom baní na Spiši. Vybudovali veľký podnik.

V službách thurzovcov pôsobil aj známy odborník v baníctve a hámonej technike Anton Roll. Práve ten v roku 1586 založil v Prakovciach železné hámre na vodný pohon a pričinil sa tak o významný pokrok v železiarstve Prakoviec a položil tak základy budúcemu železiarskemu priemyslu v Prakovciach. Môžeme ho teda označiť za prvého známeho majiteľa a vedúceho závodu. Bol aj majiteľom celého prakovského chotára. Neskôr sa venoval viac výrobe medi v okolí Margecian, odtiaľ pochádza i názov obce Rollova Huta. Podstatná časť slovenských pecí s dúchadlami a hámrami na vodný pohon sa nachádzala v údolí hrelikovského potoka v Doline a v menšej miere v údolí gelnického potoka. Ešte dnes sú v týchto dolinách stopy po banskej hlušine a troske v dĺžke 2 - 3 km. Hneď na konci Doliny za domom M. Helcmanovského je jedna baňa, pri Krížu druhá, na haldze tretia a štvrtá, za Poľanu piata, na Výhone šiesta a siedma. Teda v okruhu ani nie 500 m je ešte aj teraz viditeľných sedem baní. Predpokladáme, že u každej bani bola slovenská pec s hámrom. Osadku takéhoto pracoviska tvoril približne tento počet pracovníkov: 3 baníci - kopači, 2 pomocníci, 2 taviči s 2 pomocníkmi, 2 kováči s 2 pomocníkmi, jeden povozník s pomocníkom, traja uhliari a jeden predák - vorarbeiter, teda celkom cca 20 pracovníkov. Môžeme preto predpokladať,že okolo roku 1750 v Prakovciach takto a pr tejto technológii pracovalo cca 120-130 pracovníkov. Keďže tam spravidla pracovali celé časti rodín, mohli mať vtedy celé prakovce cca 30 usadlostí s asi 200 obyvateľmi. Z toho v doline asi 120, na Hutnom asi 40 a za Čurinku tiež asi 40 obyvateľov. Postupným rozvojom výroby železa sa zvyšoval aj počet obyvateľov, ktorí pre svoju obživu potrebovali ďalšie polia. Predpokladáme, že v tejto dobe sa zúrodnili pozemky pod starou školou, za cintorínom, Ortvaň a Kačmarová. Podrobné záznamy o živote v tejto dobe nie sú nám známe, iste to život nebol ľahký, pracovala skoro celá rodina, ortovali lesy a pripravovali ich na polia.

Lenže hámre nespracovali stále, boli aj dlhé výluky, ktoré iste veľmi zhoršovali podmienky života obyvateľov. Ale iste sa nevzdávali a borili sa s ťažkým životom. Ostali nám však po nich doteraz pamiatky. Prakovčania, ktorí máte záhradky na Ortváni, Brezinách, či Bujackej, pomyslite si na nich, lebo to boli oni, ktorí pred 400 až 500 rokmi pripravovali v potu tvári zem, na ktorej vypestujete zeleninu a kvety. A iste by sa im nepáčilo ako sa nakladá s ich prácou teraz, keď z mnohých plôch nemá kto ani seno pozbierať. Nezaslúžia si ti za svoju drinu.

Do života a dejín Prakoviec hlboko zasiahla grófska rodina Csákyovcov, ktorá bola viac ako štvrť tisícročia majiteľom Prakoviec a jeho okolia. presne to bolo od roku 1648 do roku 1905.

Táto rodina nie vždy prejavovala dostatočný záujem o rozvoj výroby železa v Prakovciach, napriek tomu však trvale udržovala zariadenie pri prevádzke a nikdy ho nedávala do prenájmu. V tejto dobe bolo v údoliach Hnilca od Stratenej až po Jaklovce a v jeho horských prítokoch veľké množstvo baní a hámrov. Zo všetkých týchto však najväčší rozvoj zaznamenali Prakovce. Dnes žiadny z týchto závodov v údolí Hnilca, okrem Prakoviec už neexistuje. Teda aj z týchto skutočností treba pôsobenie Csákyovcov v Prakovciach posudzovať. Treba poznamenať, že táto rodina vždy viedla závod vo vlastnej réžii. Vedela si vždy vybrať schopných ľudí na vedenie a využívať v plnej miere zručnosť prakovských remeselníkov. Bola vlastníkom bohatých lesov, produkujúcich kvalitné drevené uhlie, čo bolo základným predpokladom výroby železa.

Myslíme si ale, že základnou príčinou prečo sa práve v železiarni v Prakovciach zo všetkých závodov v hnileckej doline podaril najväčší rozvoj, bola tá skutočnosť, že vyrábali veľmi kvalitné železo, ktoré na určité výrobky bolo považované za najkvalitnejšie. Išlo najmä o výrobu veľmi jemných železných prútov a tyčí na výrobu drôtu, ktorá bola sústredená v Gelnici, ako aj rôzne druhy špeciálneho tyčového železa. Toto železo odoberali kováči v blízkom okolí a cechoví majstri z Gelnice na výrobu klincov, krúžkov, náradia a iných nástrojov. Teda pružná reagencia na trh kvalitnými výrobkami zabezpečovala stály odbyt a takto sa vytvárali podmienky pre ďalší trvalý rozvoj závodu.

Myslíme si, že táto filozofia riadenia je viac ako aktuálna najmä dnes. A vidíte, že bola známa v Prakovciach už pred 250 rokmi.

IV. kapitola

Roky 1800 - 1907

Táto filozofia riadenia, ale aj vonkajšie pomery, dlhé napoleonské vojny a ďalšie výboje podnietili búrlivý rozvoj prakovských železiarní koncom 18. a v prvej polovine 19. storočia. Do tohoto obdobia treba aj datovať vznik závodu už v terajších priestoroch. Produkcia železa zo slovenských pecí už nestačila potrebám. Slovenské pece, i keď tieto hneď nevymizli, začali vytlačovať vysoké pece. Roku 1805 bola v Prakovciach postavená vysoká pec - Huta Ľudmila, pomenovaná podľa Ľudmily Lazanskej, manželky grófa Štefana Csakyho. Stála na mieste terajšej náraďovne a bola v prevádzke až do roku 1918. Slovenské pece s hámrami postupne v hrelikovskej a gelnickej doline zanikali a závod sa začal budovať a rozširovať v terajších priestoroch, tzv. horná časť závodu a vo valcwerku, tzv. dolná časť závodu. V hornej časti závodu bola sústredená výroba železa, zlievanie a mechanická dielňa a v dolnej časti závodu hámre a valcovňa.

Teda viac ako 450 rokov, najprv pohyblivé piecky a ručné kladivá a potom slovenské pece s hámrami na vodný pohon tvorili základ výroby a spracovanie železa v Prakovciach. 25 generácií našich predkov žilo a pracovalo bez väčších zmien a vplyvov v hrelikovskej a gelnickej doline a za Čurinkou. Baníci, kováči, povozníci, uhliari a nesôr aj zlievači so svojimi rodinami tu prežívali svoje všedné dni, ale ak radostné dni. Pomaly ale iste aj s ťažkosťami sa lúčili so stáročnou technológiou a zvyklosťami a museli sa začať učiť a zvykať si na moderný spôsob továrenskej výroby a aj na zmenený spôsob života. Do Prakoviec, ktoré od nepamäti žili v rytme striedania ročných období, striedania ľudských pokolení prenikajú nové časy. V 19. a 20. storočí žijú prakovčania výlučne už rytmom svojho závodu, sú s ním spojené ako s pupočnou šnúrou. Prežívajú s ním svoje osudy, svoje bôle a radosti a sú s ním nerozlučne a trvale spätí.

Prežívajú s ním svoju osudy, svoje bôle a radosti a sú s ním nerozlučne a trvale spätí.

S postavením vysokej pece sa výrazne rozširuje aj zlievarenská výroba. Táto vyrába surové železo pre hámre, ale aj priamo z nej sa odlieval rozsiahly sortiment odliatkov, dokončovaný už v mechanickej dielni. Boli to najmä šporákové platne, šporáky, dielce pre hámre a mlyny, stĺpy, kríže, náhrobníky, rošty a samozrejme surové železo, kované tyče a plechy. V tom čase mal závod obchodné sklady v Košiciach, Prešove, Medzeve a cez nich zásoboval svojimi výrobami celé východné Uhorsko. O odbyt svojich výrobkov závod nemal núdzu. V roku 1843 došlo ku modernizácii vysokej pece a k výstavbe prvej kupľovej pece. V dolnej časti závod, vo valcwerku, sa postavila aj prvá válcovňa plechov, poháňaná vodnou turbínou typu Yonwal. Značne vzrastá možnosť rozšírenia výrobkov závodu. Začali sa valcovať veľké plechy, tenké koľajnice, špeciálne železo na výrobu obručí, motýk, cánové železo na výrobu drôtov, klincov a ihiel. Odlievali sa tu delové hlavne, gule, lafety, pre revolučnú armádu roku 1848 - 49.

V spojitosti s tým pripomeniem jednu zaujímavú udalosť. Pri zhromažďovaní podkladov o histórii Prakoviec sa mi dostal do rúk veľmi prekvapujúci materiál o živote pražského rodáka Eduarda Preissa, prvého. Čecha, ktorý preukazateľne precestoval celý svet. V jeho bohatom životopise sa vyskytuje i epizóda, ktorá sa vzťahuje k Prakovciam. Po Preissovi sa zachovala stručná autobiografia, v ktorej sa zmieňuje o tom, že v lete v roku 1848 riadil v Prakovciach odlievanie batérie 6-librových kanónov i s lafetami a vozíkmi na strelivo. Preiss, ktorý sa zúčastnil pražského povstania roku 1848, dostal sa v lete cez Krakow do Levoče, kde sa už pred vypuknutím kónvédskych bojov zaradil do kossuthovského hnutia v Spišskej garde. Ako bývalý rakúsky kadet - delostrelec, zbehlý vo výrobe kanónov a muníce, bol poverený úlohou doplniť slabý delostrelecký park revolučných vojsk. pretože závod bol v tejto dobe známy ako mimoriadny kvalitný výrobca železiarskych a hutníckych výrobkov voľba padla jednoznačne na neho. Preiss sa vo svojich pamätiach výslovne zmieňuje o tom, že jeho batéria 6-libroviek, zhotovená v Prakovciach, bola prvými mosadznými kanónami, odliatymi na území celého Uhorska. Vyslovuje obdiv a uznanie s akou rýchlosťou a akej vysokej úrovni zvládli prakovskí remeselníci túto náročnú výrobu. Táto batéria neskoršie pod Preissovým velením výrazne zasiahla do bojov o Košice (11. XII. 1848). Preiss píše, že v Prakovciach úplne dohotovil 5 kusov a že šiesty ostal nedokončený.

I táto malá epizóda z dlhoročnej histórie závodu - nedávno od nej ubehlo 150 rokov

- svedčí o kvalite jeho výroby.

Keďže sme už pri roku 1848, uvediem tu ročnú výrobu závodu a jej použitie. za 40 týždňov nepretržitej prevádzky vysokej pece činila výroba 1012 ton. Z toho bolo 870 ton surového železa sa ďalej vyrobilo 460 ton kujniny a asi 350 ton surového železa sa predalo okolitým hámrom v Gelnici, Medzeve, Kružľovskej Hute, Vondrišli, Betliari, Vyšnej Jablonke, Košickým Hámrom a iným odberateľom (Witkovce, Budim, Žatec). Zo 460 ton kujniny sa na hámroch vykovalo 100 ton kvalitného nástrojárskeho a cánového železa a 140ton železných tyčí a prútov. Vo valcovni sa potom spracovalo 220 ton na plechy a koľajnice.

Po roku 1848 sa vytvorili oveľa priaznivejšie podmienky pre rozvoj priemyslu a tým aj väčší hlad, po zlievarenských výrobkoch a železe. V snahe kryť tento dopyt sa znovu závod rozširuje a modernizuje. Robí sa rekonštrukcia vysokej pece, modernizuje sa valcovňa a výrazne sa rozširuje mechanická dielňa. V tejto sa opracovávajú odliatky prispôsobené požiadavkám zákazníkov. V tej dobe bola mechanická dielňa najrentabilnejším strediskom závodu. Hlad po jej výrobkoch vzhľadom na jej kvalitu a potrebu bol obrovský. Táto dielňa spolu so zlievarňou nadobúdajú už veľký význam aj v súvislosti s výstavbou košicko-bohumínskej železnice. Dodávali najmä opracované železničnékolesá, brzdy a púzdra. Tento program sa v závode udržal až do roku 1948. Z tohto obdobia poznáme prakticky aj prvého riaditeľa závodu a to od roku 1840 do roku 1875.

Bol ním F. Flachbart, príslušník známej železiarskej rodiny z Gelnice. V roku 1875 až 1906 ho vystriedal J. Arády, odborník hlavne v zlievarenstve, ktorý sa významne pričinil aj o zavedenie prvého finálneho výrobku a to vo svete známeho liatinového zveráku BOLEY. Tieto zveráky sa rôznych obmenách vyrábali až do roku 1955. Jediný známy odborník tejto doby je Anton Wurm, vedúci valcovne vo valcwerku. Udivujú aj teraz jeho precízne vedené mesačné zaznámy o výrobe plechov a ich užití. Závod mal okolo roku 1850 asi 120 zamestnancov a k tomu ešte asi 100 baníkov a uhliarov, ktorí zabezpečovali z blízkeho okolia železnú rudu a drevené uhlie pre prevádzku vysokej pece.

Počet obyvateľov obce odhadujem na tú dobu asi na 380 osôb. Rozvoj závodu priniesol aj rozvoj obce, najmä v jej hornej časti. Osada Hutno, ako súčasť mesta Gelnice, prežívala iný vývoj. Okolo roku 1840 sa stal jej majiteľom barón Jacobs, ktorý zriadil na Hutnom a v Matildinej Hute výrobu reťazí a klincov. Okrem toho vlastnil zlieváreň v Košických Hámroch. Surové železo však odoberal z Prakoviec. Bol jeho najväčším odoberateľom. Zrúcaniny týchto jeho prevádzok sú ešte aj dnes viditeľné. V jeho kaštieli v Matilde Hute - v Jakupcu po prakovsky, je dnes umiestnený sociálny ústav. Okrem neho sa reťazce, klince a iné výrobky vyrábali aj v Gelnici. Známa bola najmä v tejto dobe rodina Valkovcov.

Zvyšovanie počtu obyvateľstva si nutne vyžadovalo ďalšie zúrodňovanie pôdy. V tejto dobe sa zúrodili asi tieto ďalšie parcely: Dolinka, Pri šachte, na Prakovcoch, Ričky, Mižová lúka, v Kuce, Pod Vincentom. To znamená, že okrem Štefanikových praktický v dnešnej podobe. Táto nie veľmi úrodná pôda stačila dlhé roky na obživu všetkých PrakovčanovBoli sebestační v zemiakoch, mlieku, masle, vajciach, zelenine, ovcí a aj asi zo 70% v mäse. Každá rodina chovala kravu, aspoň jednu ošípanú a hydinu. Práce bolo neúrekom, ale skromne sa vyžiť dalo. V druhej polovici uplynulého storočia sa okrem závodu postavil rad významných stavieb v obci. Doviedla sa do obce úzkokoľajná železnica Margecany-Smolník s pomerne veľkou železn. stanicou. Stojí ešte dodnes a slúži ako obytný dom.

Pri príležitosti 200. výročia pánstva rodiny Csakyovcov v Prakovciach sa postavila veľká kaplnka. Mala impozantné kamenenné schodište a veľké kamenné plllátno. Slúžila až do roku 1880 na cirkevné obrady. V roku 0945 bola sčasti zničená pri ústupe nemeckých vojsk z Prakoviec a to zničením mostu cez Hnilec pri závode. V roku 1946bola obnovená do dnešnej podoby. V roku 1883 bol postavený dnešný murovaný kostol, zasvätený sv. Ľudmile.

Bol aj rekonštruovaný stály zájazdový hostinec na mieste starého na tú dobu veľmi moderný. Stojí dodnes. V prednej časti je textil a v zadnej závodná jedáleň. Pre predstavbu popíšem z čoho sa skladal. Robím to preto, že na jeho mieste stál asi vôbec prvý dom v Prakovciach a že na jeho mieste a blízkom okolí sa začala písať naša história, história Prakoviec. Robím to aj preto, žeby si zaslúžil väščiu opateru a úctu obyvateľov Prakoviec. než sa mu preukazuje teraz. Nazabudnime na to!!

Čo v ňom všetko bolo?

V prednej časti hostinec so šenkom, širokou chodbou a dvoma miestnosťami. Dalo sa v ňom najesť a vypiť. V zadnej časti bola kuchyňa, nájomné byty maštale pre kone a stolársko kolesárska dielňa. Schádzali sa tam povozníci-furmani, ktorí do závodu dopravovali dlhé obdobia rudu a drevené uhlie a rozvážali hotové výrobky do blízkeho i vzdialenejšieho okolia

Vždy stály pri cestách a významných križovatkách. Okrem už spomínaného bol ďalší na Hutnom - stojí aj teraz, ale slúži už inému účelu, ďalej v Gelnici pri treťom moste smerom na Margecany, v Jaklovciach v priestoroch terajšieho kaštieľa. V smere na Smolník zase v Mníšku, pre Smolníckou Hutou a v Smolníku.

Furmani zložili v závode rudu a drevené uhlie, kone ustanili, ošetrili nakŕmili v stanich, vozy im opravili kolári kolesári a mohli sa tam najesť a vyspať. Po naložení hotových výrobkov odišli na ďalšiu cestu. Teda kvalitné služby na počkanie a na mieste.Tento zájazdový hostinec s celým areálom po prakovsky "alaš" sa s rozvojom železnice postupne rušil a stáva sa z neho už len hostinec. V jeho ubytovacej časti sa zriadilo 7 bytov pre zanestnancov závodu. Bolo to asi okolo roku 1890. Môžeme teda hovoriť o vzniku prvej kolónie pre robotníkov. Potom nasledovali ďalšie kolónie, ale o tých až neskôr. V roku 1880 bol postavený aj poštový úrad, dnes už neexistuje. Zrúcaný bol pri výstavbe závodu v roku 1938. K mileniu uhroského štátu bola postavená na tú dobu moderná ľudová škola, ktorá stojí dodnes. Žiaľbohu, že v nej dnes už iba nevkusná krčma. Boli v nej odchované celé generácie Prakovčanov. Nezaslúži si to, ani odchovanci, ani vy, milí rodáci! Dovtedy sa Prakovčania učili v starej škole, ktorá takisto dodnes stojí. Je to byvalý konzum Pollák potom tam bol Kľuknavský a dnes sklad minerálok. Škôlka v tejto dobe bola v Hisemovom dome, dnes Zelovoc. Hunňari zasa v nej dobe chodili do školy a ovody na Hutnom, v dome účtovníka - buchhaltera Albersa, kde ich učila jeho dcéra Irma. Dom dodnes na Hutnom stojí. Prvý za mostom smerom na Gelnicu. Prvý známy učiteľ a aj správca školy v Prakovciach bol Jozef Hiszem. Starý Prakovčania sa naňho pamätajú. Odišiel do dôchodku roku 1918. Naši otcovia a dedovia ho spomínali ako prísneho, ale dobrého a spravodlivého človeka.Bol veľkým milovníkom prírody, poľovník, ovocinár a prvý organizátor kultúry v obci. Je pochovaný v hornej časti miestneho cintorína. Zastavte sa niekedy pri jeho hrobe a vzdajte mu úctu a spomienku. Učiteľoval a správcovaln a tunajšej škole skoro40 rokov. Na rozhraní 19. a 20.storočia sa v obci postavilo mnoho už murovaných domov. Dolina, Čurinka a Hutno, vrátane centra nadobudlo už dnešnú podobu, najmä čo sa týka počtu domov.

Málo vieme z tej doby o predstaviteľoch obce, ako aj o kultúrnom a politickom živote vôbec. Máme však podklady o práci, zamestnaní, bývaní a mzdách konkrétnych Prakovčanov, žijúcich na rozhraní 19. a 20. storočia. Vieme, že v tejto dobe žilo v obci 500 až 550 obyvateľov asi 82 domoch. Najväčšia koncentrácia bola Doline a centre, kde žilo asi 350 obyvateľov asi v 50 domoch.

V závode pracovalo 226 zamestnancov a okrem nich aj 150 baníkov a uhliarov. Je nám už známa aj presná profesná skladba pracovníkov závodu, bola takáto: 111 zlievačov, 9 modelárov, 9 tesárov, 12 kováčov, 32 zámočníkov, 31 nádenníkov a murárov a 6 kočíšov. Z tejto čiastky bolo 6 žien nádenníčok a 23 učňov v profesiach zlieva a zámočník. Závod riadilo 16 vedúcich pracovníkov, z toho bolo 6 majstrov. Podstatná časť zamestnancov bývala v Prakovciach. Baníci však bývali v blízkom okolí a to v Helcmanovciach, Gelnici a Žakarovciach.

Ak sa pozrieme do zoznamov obyvateľov obce z r. 1896tak sa v ňom objaví celkom 46 mien rodín. Je to podstatne menej ako v roku 1933. Svedčí to o neustálom pohybe a príleve nových rodín do Prakoviec. Niektoré dnes známe mená Prakovčanov sa v ňom ešte nevyskytujú, ale takisto v zozname z r. 1933už mená z r. 1896 nie sú. Ostávajú však základné a najviac frekfentované mená rodín, ktoré už po stáročia spojené s výrobou a spracovaním železa v obci.

Podľa zoznamu z roku 1896 je najviac frekfentovaným menom v Prakovciach meno Pindroch. Podľa tohto mena je odvodený od hrubého, surového, nevypracovaného rozbíjania a vybíjania trusky pri výrobe kujného železa z pohyblivých piecok v 14. storočí. Ďalších veľmi často užívaných je týchto 10 mien Šimko, Čollák, Klekner, Bučko,Kašický, Andraško, Grega, Silla Leško a Pojdák. Trochu menej používané mená boli tieto: Koščo, Špic, Vitkovský, Liba, Zavacký, Eližer, Nižník, Ivan, Kolesár, Liptákl, Gans, Sadvar, Lellák, Haus, Horváth aUrban.

Mená , ktoré už dnes medzi Prakovčanami nanájdeme, boli v tieto časy tieto Mihálik, Baluch, Špic, Hricko, Potočník, Farkaš a Galko.

Nenájdeme však tam ani mená, dnes v Prakovciach veľmi časté, ako napr: Tomľan, Gutan, Daňko, Dvorjančanský, Gajdoš, Matz, Helcmanovský, Garčar, Križek, Komora, Murňák,Pankievič a Reppel. Tieto rodiny prišli do Prakoviec asi až po roku 1896.

Zaujímavý je aj tento pohľad na postupné osídľovanie Prakoviec, svedčiaci, že základným priestorom bola vždy v minulosti Dolina. V Doline sídlili v prevažnej miere rodiny z najviac frekventovanými menami a bolo tomu už aj v nám známom období.

Čurinka, najmä jej prvá časť, tieto mená neobsahuje a teda bola osídľovaná neskoršie novoprichodicimi obyvateľmi. Samozrejme aj skladba terénu, jeho prístupnosť, ale hlavne voda, hrali tu veľkú úlohu pri osídľovaní.

V roku 1857 sa v Prakovciach po prvýkrát stretávame s organizovanou starostlivosť o zdravie robotníkov. Starala sa o to Revírna bratská pokladnica. Do pokladnice vkladal každý člen podľa výšky zárobku určitý príspevok. Z neho sa potom vyplácali pri nemoci a úrazne príslušné dávky, platilo sa lekárske ošetrenie a lieky. Podľa výšky príspevku sa ďalej vyplácali i podpory počas nemocí, trvalej práceneschopnosti, jednorázové podpory vdovám a sirotám a pohrebné príspevky. Majetok pokladnice činil v roku 1869 12 tisíc zlatých. Táto pokladnica zabezpečovala aj pôžičky so 6 % úrokom.

Ďalším podporným spolkom, ktorý sa staral o sociálne veci robotníkov bol spolok Nemocných podporujúci a pohrebný spolok banských robotníkov v Helcmanovciach.

Ten bol založený 31.mája 1900 a jeho hlavným prezidentom bol Burčík Štefan. V neskorších rokoch M Furimský, Haus a Sajáč. Členom spolku mohli byť baníci a robotníci, bývajúci v Helcmanovciach a blízkom okolí. Členovia platili mesčné poplatky. V prípade nemoci alebo úmrtia mali tieto nároky:

- pri nemoci počas jej trvania, ale najviac do 6. mesiacov sa im vyplácala týždenne 8,. Kčs peňažná výpomoc

- pri úmrtí vdova dostala 200,.. Kčs peňažnú výpomoc a úhradu pohrebných výdajov

Neskoršie sa s podobnými službami prihlásilo aj "Družstvo robotníckeho domu v Košiciach.

Mesačný zárobok robotníka činil napr. v roku 1908 51,.. korún.To len na porovnanie.

 

V. kapitola

Roky 1907 - 1936

Na rozhraní storočí prebieha v Uhorsku monopolizácia v želez. priemysle a statkársky spôsob hospodárenia ustupuje do pozadia. Rodina Csakyovcov po štvrťtisícročí predala svoje panstvo v Prakovciach. Dcéra Irma, dedička posledného majiteľa Ladislava CSakyho, predala celý majetok akciovej spoločnosti Rudolf Schmidt. a spol.- Viedeň.

Ku tejto grófke Irme sa viaže jedna udalosť. Raz prišla na bohoslužby do kostola a sedela v lavici medzi bežnými občanmi. Predstavenstvu obce a cirkvi sa to nevidelo a preto dali postaviť samostatnú, vznešenejšiu lavicu, potiahnutú červeným súknom a umiestnili ju na čestné miesto pod kazateľnicu. Pani grófka však do kostola v Prakovciach už nikdy viac neprišla a teda v tejto lavici ani nikdy nesedela. Lavica tam dodnes v kostole stojí.

S Rudolfom Schmidtom sú novodobé dejiny obce a Prakoviec a závodu spojené celých 30 rokov, teda až do roku 1937. Modernizoval závod, rozširoval ďalšie výroby, rozvíjal obchodnú činnosť cez 3 obchodné zastupiteľstvá a to v Prahe, Viedni a neskoršie aj v Bratislave.

V roku 1907 pozostával závod z týchto častí:

1 - vysoká pec na vodný pohon s pražiacimi pecami na rudu

2 - zlievareň s 3 kuplovňami

3 - oceliareň s kelímkovými pecami

4 - mechanická dielňa - vrtačky, sústruhy a pílky na transmisný pohon

5 - náraďovňa pre vlastnú potrebu

6- modeláreň a stolárska dielňa

7- valcovňa s 5 valcovacími tratiami na vodný pohon

8 - vodné stavby a to 2 hate, jedna v hornej a jedna v dolnej časti závodu o celkovom výkone asi 160 HP

9 - železničná vlečka

10 - príslušné skladové hospodárstvo

V tom istom roku pracovalo v závode 213 zamestnancov a na okolí 151 baníkov, uhliarov a furmanov. Celkom teda 364 zamestnancov. Určite v tomto období veľký a moderný železiarsky závod, jeden z najväčších na Slovensku. V tomto období závodu môžeme hovoriť ako o veľmi úspešnom. Závod napriek zvyšujúcej sa konkurencii prosperoval, pretože sa modernizoval, zavádzal nové výrobky a technológie, finalizoval a skvalitňoval výrobu .

Začína sa tu v roku 1909 vyrábať kvalitná nástrojová oceľ značky Revolver 5/0 Ajax, ktorá čestne obstála v konkurencii i s takými svetovými značkami ocele ako Bôhler, Poldi a iné. Vyrábala sa až do roku 1940. V roku 1918, po vyše storočnej prevádzke zastavuje výrobu vysoká pec. V roku 1920 sa začínajú vyrábať pérové buchary Ajax v troch veľkostiach, ktoré preslávili závod po celom svete svojou kvalitou, jednoduchosť a použiteľnosťou. Vyráballi sa viac ako 40 rokov a mali stále veľký odbyt. Roku 1925 sa začínajú vyrábať veľmi kvalitné a vyhľadávané pílky na kov značky Ajax a v roku 1929 priemyselné ohrievače pecí na naftový pohon. V roku 1925 bola postavená vodná elektráreň na Hnilci.

Zveráky, buchary, pílky, priemyselné pece a nástrojová oceľ preslávili Prakovce po celom svete a to po dlhé roky. Škoda len, že sa dnes už nič podobné z toho nevyrába. V roku 1920 sa Schmidtova úč. spoločnosť rozširuje o ďalšieho účastinára a to o Slovenskú banku. Na valnom zhromaždení v roku 1920 vedenie závodu o účastinári v Prakovciach sa dohodli, že sa zo závodu vytvorí slovenská firma s názvom Účastinná spoločnosť železiarskych oceliarskych závodov v Prakovciach. Predsedom správnej rady sa stal známy slovenský politik E. Stodola. Toto trvalo až do roku 1936. V tomto zložení závod prežil ako likvidáciu železiarskeho priemyslu na Slovensku tak aj svetovú hospodársku krízu, čo iste nieje málo.

S rozvojom závodu ide aj rozvoj obce. Rozvoj obce, najmä v období od roku 1907 do roku 1914 bol taký, že utvoril takú tvár obce, akú sme ju poznali asi až do roku 1950. Pre zlepšenie podmienok bývania, najmä robotníkov, sa postavilo 7 činžových domov, tvz. kolónií s jedno a dvoj-izbovými bytmi. Ich celková kapacita bola asi 60 bytov. Pre mnohých obyvateľov to bolo na túto dobu výrazné zlepšenie bývania. Išlo o tieto kolónie:

- Vyšná kolónia - kuľšop

- Gbur - už nestojí

- Stará pošta - už nestojí

- Garbiareň na Hutnom

-Lancuškáreň na Hutnom

Pre úradníkov sa za Čurinkou postavil štokovec, 2 domy v centre závodu pre riaditeľa a služobný personál. Ďalej jeden dom pre zástupcu riaditeľ, tvz. kiraľov, 2 domy za železničnou stanicou pre úradníkov 6 domov s 8 bytmi.

Možno konštatovať, že v tomto krátkom období si viac ako 50% Prakovčanov výrazne zlepšilo bytové podmienky. Ku ďalšej veľkej bytovej výstavbe sa prikročilo až po roku 1950 . Byty boli majetkom závodu a obyvatelia platili nájomne.Okrem týchto bytov boli ešte v Doline a za Čurinkou skôr postavené murované domy, tvz. grófske, takže osobných vlastníkov domov na začiatku nášho storočia bolo v obci málo. Tieto grófske sa potom v 30. rokoch predávali do osobného vlastníctva.

Okrem bytov sa v tomto období postavili ešte tieto významnejšie stavby:

- Lesná správa - Glanária - dnes ešte stojí za traťou

- mlyn s horárňou na konci Doliny - dnes tam stojí nová horáreň

- obytný dom obchodníka Polláka - konzumoša - na troske - dnes už nestojí. Zväzarm

- lancuškáreň na Hutnom - dnes byty

- obecný dom v Doline - dnes už len zrúcanina

- elektrifikácia zbytku obce

Centrálna časť závodu a jeho okolia bola elektrifikovaná už od roku 1925. Do života obyvateľov výrazne zasiahla 1. svetová vojna. Mnoho Prakovčanov v nej zahynulo a ich pamiatke je venovaný kríž na cintoríne s menoslovom padlých. Pamätná doska na ňom bola odhalená v roku 1932. na ktorej nájdete mená 24 občanov,padlých v 1. svetovej vojne. V rokoch 1. svet. vojny výrazne stupali požiadavky na oceľ a odliatky, zvýšil sa výrazne počet zamestnancov, ktorý bol prakticky prekonaný až v roku 1938. V závode robilo hodne vojnových zajatcov - spomínajú sa najmä Taliani a Rusi. Bol nedostatok potravín a ich ceny sa niekoľkonásobne zvýšili. Zvyšovali sa síce aj mzdy, avšak za danej situácie bola reálna hodnota peňazí minimálna. Všade bol rozšírený čierny trh a na okolí sa potraviny predávali obyčajne nie za peniaze, ale výmenou za šaty, obuv a iné veci. Medzi občanmi nebolo vôbec vojnového nadšenia. Nevedeli prečo a za koho majú bojovať. Odvody boli až 4 a 5 krát do roka. Na vojnu odchádzali aj viac ako 50-ročnímuži. Závod bol pod vojenským dozorom. Bola v ňom väznica aj väznica pre nepohodlných ľudí. Pracovalo sa 12 hodín denne. Na všetky potraviny boli poukážky. Múka bola iba na lekársky predpis. Bolo však dosť kukuričnej múky. Rekviroval sa dobytok, zemiaky, cínové nádoby, žehličky a mažiare. Boli zobraté aj cínové píšťaly z kostola. Ľudia ukrývali čo sa dalo. Fajčenie bolo iba na lístky. Sadil sa potajomky tabák na záhradkách a aj v lesoch. Konsolidácia pomerov po vojne bola pomalá a zásobovanie veľmi zlé. Na múku sa chodilo do Bodolova, Prešova, Myšli a inde a to v noci a pešo.

Napriek tomu všetkému občania obce s veľkou radosťou privítali vznik slobodného a demokratického Československa. V závode okrem už uvedenej zmeny v účastinárskej spoločnosti, nedošlo ku žiadnym zmenám vo vedení a ani zameraní alebo v zmene výrobného programu.

Začal sa však veľmi meniť spoločenský život v obci. V roku 1919 prichádza do Prakoviec ako učiteľ a potom aj riaditeľ školy Július Kovalčík. Pochádzal zo známej učiteľskej rodiny z Hnilčíka.. Žiaci sa začínajú učiť po slovensky.Tvoria sa rôzne spolky, ktoré začínajú hrávať divadlá, poriadať bály a zábavy, majálesy, oslavy, predášky a kurzy.

V lete sa divadlá hrávali v malom parku pri závode, umiestnenom v dnešných priestorch cesty a zástavky pred hlavnou bránou závodu, ktorý veľmi blízko naväzoval na priestory starého závodu.

V roku 1923 bol založený Miestny odbor Kresťansko-sociálnej organizácie. Len pre zaujímavosť popíšem jeho jednu akciu. Tento odbor usporiadal dňa 17. augusta 1924 letnú tanečnú zábavu a divadelné predstavenie. Hrali sa tri jedoaktovky:

1. Autor František Urbánek - O polnoci - s hercami:

- Klement Šimko, Ema Tomlainová, Irena Šimková a Anna Džudžová

2. Autor K. Gorlitz - Prvý obed v manželstve - hercami:

- Rudolf Haus, Anna Kašická, Adela Lešková a Michal Mackoviak

3. Neznámy autor - Mam a klam alebo Falošnédiamanty s hercami:

- HUbert Komora, Paullína Pindrochová, Štefan Vereb, Elza Neubauerová, Jolana Pušárová a Vojtech Urban

Vstupné bolo 8-, 6,-, a 4., 1., Kčs.

Režisérom bol správca školy Július Kovalčík.Pod divadle bola tanečná zábava. Toto podujatie propagoval vkusný plagát, ktorý vytlačila tlačiareň p. Fišera v Gelnici. Jeden exemplár plagátu sa zachoval a má ho autor vo svojom archíve.

Pri písaní týchto spomienok žili ešte 2 vtedajšie herečky a to pani Anna Kašická Mackoviaková a pani Jolika Puškárová-Andrášková, i keď od tej doby prešlo už dlhých 70 rokov.

Toto je len jedno z podujatí, ktoré sa v Prakovciach uskutočnili už tak veľmi dávno.Týchto kultúrnych akcií bolo v 20 a 30. rokoch nášho storočia v obci hodne a každý rok rôznych príležitostiach.

Správca školy p. Kovalčík bol aj zakladateľom hasičského zboru v obci. Stalo satak vroku 1925 a stal sa ja jeho prvým veliteľom. Hasičský zbor okrem svojej základnej povinnosti bol aj mimoriadne činný v spoločenskom živote obce. Každý rok usporiadal jeden prírodný majáles, jednu fašiangovú zábavu aj iné akcie. Veľkým sviatkom pre celú obec bolo postavenie prvého hasičského skladu. Slávnostná vysviacka bola 18. okt. 1936. Kmotrovia boli pani Polláková a pán Puškár. Stal 16tisíc korún, z toho dala obec 11 tisíc a okres 5 tisíc. Stavala ho firma Kolbacher z Krompaách.

Ďalším spolkom, ktorý vznikol v obci v roku 1928 bol spolok Slovenskej ligy. Jeho dlhoročným predsedom bol Jakub Pindroch. Jeho hlavnou činnosťou bolo poriadanie rôznych kultúrnych akcií. Boli to najmä divadlá, slávnosti, prednášky, kurzy a večierky.

Veľmi navštevované boli kurzy varenia, ktoré končili na záver veľkým bálom. Účastníčky kurzu sa na ňom chválili a ponúkali čo samé napiekli. Večierky, bály a zábavy boli na dobrej kultúrnej, morálnej a spoločenskej úrovni. Zúčastňovala sa na nich veľká spoločnosť a boli popretkávané humornými scénkami a kupletami. Najznámejší predstavtelia humorných scénok a kupletov boli Hubert Komora st., Simon Pindroch st., s manželkou, Jack Pindroch a ost. Jack Pindroch ml. si vyslúžil slávu a obdiv Prakovčanov ako predstaviteľ slávného Jánošíka. Na toto predstavenie, ktoré sa tiež hralo v parkupri závode sa ako malý chlapec ešte pamätám. Slovenská liga bola veľmi činným spolkom. Jeho členov volali prakovsky "ligoše". Ich dobrovoľné a zanietené šírenie kultúry v starých Prakovciach treba aj dnes obdivovať a s láskou na nich spomínať.

Užitočným spolkom, u ktorého kolísky stal v roku 1931 p. Kovalčík bol včelársky spolok. Mal širšiu pôsobnosť, lebo jeho členmi boli okrem Prakovčanov aj obyvatelia Gelnice, Helcmanoviec, Źakaroviec, Veľkého Folkmára, Klenbarku a Margecian. V dobe založenia mal 18 členov a boli v ňom títo občania: J. Kovalčík, správca školy, Michal Mackovjak, lesník, Vojtech Urban, sústružník a Jakub Pindroch, zlievačský majster. Ďalej do neho vstupovali postupne Kohan Štefan, sústružník a Jakub Pindroch, zlievačský majser. Ďalej do neho vstupovali postupne Kohan Štefan, sústružník, Vojtech Koščo, sústružník, Ondrej Mráz, prednosta železničnej stanice, Roman Klekner, trafikant, Anton krčil, lesník, Ján magda, kováč a Pollák Ján, majster. Koncom 30. rokov bolo v Prakovciach asi 80 úľov včelstva. Spolok sa snažil v obci a v okolí povzniesť úroveň včelárstva. Činil tak odbornými prednáškami, obstarávaním odbornej literatúry, nákupom a predajom potrieb pre včelárov. Ďalej organizoval kurzy pre prípravu a pečenie medového pečiva a aj predaj medu pre obyvateľov obce. Postupne však vzhľadom na ekologické podmienky okolia začína včelárstvo upadať

Chcel by som sa ďalej zmieniť o miestach, kde sa konali oslavy, zábavy a iné kultúrne podujatia. V zime boli divadlá, prednášky a kurzy v Ľudovej škole a zábavy a večierky v krčme v centre obce. V tejto dobe sa celá krčma dala k dispozícii zabávajúcim sa, t. j. kasíno, šenk a majstrovská izba. Hudba hrala v šenku alebo v kasíne. Kasíno ináč slúžilo v tejto dobe aj ako reštaurácia.

V lete bývali zábavy - majáles postupne na týchto miestach: od roku 1900 až do 1920 na Rovinke - nad terajším sídliskom., od. r. 1920 až do roku 1945 už v Doline a to za Poľanou. Tam boli aj priestory pre divadlo v prírode. Od roku 1945 asi až do roku 1960 na halde v Doline. Rôzne oslavy boli obyčajne v centre obce pri Kapličke. Naoslavy 1. mája sa chodilo do Gelnice.

V tomto období mali prakovčania pre zábavu a rekreáciu veľmi pekné a príjemné prostredie na Hutnom. Dnes je tam veľký obytný dom. Do roku 1920 to bol zájazdový hostinec pre furmanov a potom prekrásne rekreačné zariadenie. Celé toto zariadenie sa nachádzalo v peknom, starobylom parku. Park bol udržiavaný a boli v ňom pieskom vysypané cestičky s lavičkami, besiedkami, s tanečným parketom, potôčikom a malým jazierkom. Ďalej tam bola kolkáreň a veľké ohnisko s krbom. V tesnej blízkosti boli očistné kúpele s 8 vaňami, ktoré boli v prevádzke od júna do septembra. Samotný objekt hostinca pozostával zo šenku, dvoch väčších sál a bytu pre majiteľa. Stal sa veľmi obľúbeným výletným centrom pre Prakovčanov najmä v letných nedeliach. V pekných letných nedeľných odpoludniach išli smerom na Hutno celé rodiny, aby tam strávili príjemné odpoludnie. Niektorí sa išli okúpať a to obyčajne matky s malými deťmi. Ďalší sedeli v parku na lavičkách a konzumovali denesené občerstvenie. Časť mužov sa venovala veľmi vášnivo kolkom v peknej kolkárni, po prakovsky krehelni a časť v šenku pri pive rozoberal svoje problémy. Mnohí využili aj ohnisko a upiekli si slaninku. Okolo 4. hodiny začala hrať hudba a ľudia ju počúvali, spievali, tančili a zabávali sa. Hrali tam rôzne kapely, ale najznámejšia bola kapela Miška Helcmanovského. Škoda, že dnes niečo podobné prakovčania nemajú. Ľudí tieto spoločné stretnutia zbližovali, delili sa o svoje starosti a radosti navzájom a lepšie, duchovnejšie prežívali svoj neraz neľahký život. Prevádzkovatelia tohto zariadenia boli najprv Jalč, potom Koloman Andraško a po r. 1945 Ján Grega. Po roku 1950 toto zariadenie ako ako také zaniklo. Okrem kolkárne na Hutnom bola ešte jedna jedna kolkáreň na Vyšnej kolónii a ďalšia v Doline a to v Kračkoch nad domom Jožka Kašického. Nezišla by sa dnes aspoň jedna?

Opíšem ešte ako v 30. rokoch prebiehal za Poľanou v Doline taký tradičný majáles. Už po celý týždeň predtým organizátorom pomáhali obyvatelia obce ddobrovoľne pripraviť priestory majálesu. Tie spočívali v pokosení, uhrabaní a vymetení celého areálu od rôzneho neporiadku. Pri tejto príležitosti sa vždy vyčistil malý krásny potôčik tam pretekajúci, upravili sa prístupové cesty a pripravilo sa tiež prírodné javisko a miesto pre hudbu. Urobili sa tri ohniská, nachystalo sa drevo a spravili sa stoly s lavičkami. V tomto prekrásnom lesnom prostredí, obkolesenom jedľami, smrekmi a borovicami to vyzeralo ako v rozprávke. Každý kto tam prišiel sa cítil veľmi dobre, povznesený nad zlobu a nenávisť sa mohol oddať dobrej zábave.

Vnedeľu doobeda sa už tam spolu s organizátormi majálesu začali sťahovať dvaja až traja stankoví predávači a lacní Jožkovia s krošnami. Občerstvenie tradične a na vysokej kvalitatívnej úrovni zabezpečoval Ďuri Fodor. Hneď pri vchode mal stánok s párkami a naproti cez pôtôčik zase šenk. V šenku čapované pivo zo sudov, víno a čistu a pre deti malinovku- krachelik. A že pivo, chladené v potôčiku za letnej horúčavy dobre chutilo, to ani netreba zdôrazňovať. Jeho párky boli tak nádherne kvalitné, že lepších v širokom ďalekom okolí nebolo. O ich predaj nikdy nemal starosti a predal by ich bárzkoľko. Poobede sa už začali sťahovať na majáles hore Dolinou pomaly celé Prakovce. Jednotlivé rodiny ssa spoločne posudzovali k pripraveným stolom, niektorí do trávy na deky, rozložili okolo seba všetky dobroty, čo poprinášali a zábava sa rozprúdila. Do toho vyhrávala kapela, dosť často Joža Plachetku z Helcmanoviec. Bolo počuť spev chlapov už rozveselených a krik detí. Pokiaľ bolo v pograme nejaké vystúpenie na upravenom javisku, tak to ľudia veľmi vítali. Tanečný parket tam síce nebol, ale ku večeru bolo už aj hodne odvážnych párov.Obľúbené boli krúžky divákov v prostriedku ktorých vždy niektorý prakovských vtipkárov vyvolával salvy smiechu. Za súmraku sa zapálili rozvešané lampióny a zábava pokračovala. Čiastočný koniec majálesu ohlasovali zvonky kráv, ktoré bolo už zďaleka počuť. Odzvoňovali niektorému členovi rodiny, že majáles pre neho skončil a musí ísť domov zatvoriť kravičku. Boli to obyčajne matky s malými deťmi. Muži mali nejakú tú hodinku voľno. Po čase však skončili aj oni a už sa zase celá Dolina ozývala ich vravou a aj spevom voľno. Po čase však skončili aj oni a už sa zase celá Dolina ozývala ich vravou a aj spevom, kým poslední neprešli a nenastal posvätný kľud krásnej doliniarskej noci, prerušovaný len nočným trúbením obecného hlásnika Jána Libu - Bodríka.

Chcel by so ma zmieniť aj o službách a obchodoch, ktoré vtedy v obci existovali. Obec mala od roku 1920 až do r. 1946 v priemere asi 700 obyvateľov. Podstatná časť ich bola zamestnaná v závode. Keďže sa jednalo v prevažnej miere o remesleníkov, všetky práce spojené s kovom i drevom, doma sami zvládli. Skoro v každom dome bola malá dielnička werkstatt. Takže služby tohto druhu nepotrebovali.

V obci boli vtedy tri zmiešané obchody. V centre J. Polláka, v Doline E. Mullera a za Čurinku A. Hupkovej. Najväčší z nich bol obchod Polakovk, kde bolo prakticky všetko - potraviny, drogéria, kovové zbožie, atď. Ďalej 2 krčmy a to jedna v centre a druhá na Hutnom. Jedno mäsiarstvo Jána Puškára, kde okrem predajne mäsa bol bitúnok - šľubrik, ďalej ľadovňa a udiareň. V centre bola jedna trafika Romana Kleknera. Ku spokojnosti obyvateľov slúžila miestna pekáreň J. Polláka, kde okrem svojho chleba, ktorý predával v obchode, umožňoval aj pečenie doma pripraveného chlebového cesta. V mnohých domácnostiach mali však aj malé vlastné pekarníky, takže o dobrý a kvalitný čerstvý chlieb nebolo v obci núdza.

Veľmi potrebnou službou bolo povozníctvo, najmä na zvoz sena, dreva a zemiakov. Slúžili k tomu títo povozníci: Kašický Jozef, Michal Kašický, Július Tomľan, Štefan Tomľan, Jozef Kašický ml. a Jozef Čollák. Okrem nich, najmä v čase zvozu zemiakov, pomáhali aj 2 závodné povozy, ktoré obsluhovali bratia Čollákovci. Z iných služieb tu boli ešte dvaja holiči,

Simon Pindroch a Ján Tomľan, jeden obuvník - Štefan pindroch a jeden krajčír , Roman Pankevič.Títo už svoje služby poskytovali popri zamestnaní a boli z nich holiči len v nedeľu doobeda. Klasické nedeľné holičské dopoludnia boli známe u Jána Tomľana - strýčka na Vyšnej kolónii. Keď bolo dobré počasie, tak boli pravidelne na dvore. Prakovčania ho volali Johan Palko - strýčko a bol známy ako veľký chválenkár. Vyučil sa za drevomodelára a ako tovariš prešiel na skusy celé / podľa neho / Rakúsko - Uhorsko.Zišla sa tam vždy partia chlapov, ktorí celé hodiny, ostrihaní, aj neostrihaní, počúvali jeho chválenkárske ódy. Výbuchy smiechu a kriku už zďaleka oznamovali ,že Johan Palko - strýčko,ešte strihá. Zákazníkov zásoboval vždy ,,zaručenými,, správami o sobášoch , rozvodoch , bitkách, krádežiach, chorobách a iných aférach. Pri opise svojich bitiek,ktoré zažil v Pešti, Košiciach alebo vo Viedni, hádzal do svojich protivníkov minimálne skrine, postele, dvere a vyhadzoval ich po troch-štyroch naraz von aj s dverami. Tí, ktorí ste ho poznali, tak viete, že nemal viac ako 50 kg. Bol to príma chlapík ten strýčko! takých už niet - akurátny holič.

Ostatné špeciálnejšie služby a obchody boli v Gelnici v pomerne značnom rozsahu a občan si mohol vyberať medzi viacerými konkurenčnými službami.

Okrem toho chodil aj celý rad podomových obchodníkov s ponukou rôzneho tovaru priamo do domu. Napríklad ,, Obchodné družstvo ,, z Helcmanoviec dovážalo priamo do domu raz za mesiac tzv.veľký nákup múky, cukru, šrotu, soli a i. Súčasne s preberaním objednávky na ďalší mesiac. Rôzneho tovaru bol vždy dostatok a konkurencia sa predbiehala v rôznych spôsoboch ako tovar predať. Samozrejme, že na to všetko bolo treba peňazí. No a tých snáď nikdy nebolo dosť. Toľkoto k službám v obci tohto obdobia.

Teraz by som chcel napísať niečo o výchove učňovského dorastu v Prakovciach, pretože sa to v minulosti dotýkalo prakticky každého mladého Prakovčana.

Rozvoj železiarskeho priemyslu prinášal so sebou aj potrebu začiatkov učňovského školstva. každý podnikateľ vedel, že len kvalifikovaný a príslušne vzdelaný robotník dobre zvládne svoje remeslo. V 40.-90. rokoch 19. storočia sa naši dedovia a pradedovia učia v škole, kde ich učiteľ učí čítať, písať, počítať, zemepis a aj katechizmus, ale i biblické dejiny. V 12. až 13. roku života sa končí ich všeobecné vzdelanie a odchádzajú do učenia v závode. Každý z nich je pridelený ku kvalifikovanému remeselníkovi, ktorý ho začína zaučovať do niektorého železiarskeho remesla. Nepracujú priamo v ťažkej hutníckej výrobe, ale ako formovači, kováči, modelári a zámočníci. Učebná doba trvá 3 roky a počas učenia už žiadnu inú školu - teóriu nenavštevujú. Učenie končí tovarišskou skúškou a vyučenci dostávajú výučný a tovarišský list od príslušnej priemyselnej Komory. Počet učňov sa v tejto dobe odhaduje na 15 chlapcov.

Ku skvalitneniu prípravy kvalifikovaných kádrov dochádza na zlome nášho storočia a to so vznikom Štátnej odbornej školy železiarskej v Gelnici. Táto vznikla v roku 1893 a bola umiestnená v terajších priestoroch závodov ZES. Základný smer prípravy ostáva ten predchádzajúci, ale najschopnejší učni môžu popri zamestnaní získať hĺbšie teoretické znalosti na tejto škole. Nevieme koľkí Prakovčania to boli, ale vieme že do r. 1918 školu ukončilo 1449 absolventov denného štúdia a 1004 ukončilo školu vo forme večerných kurzov. V roku 1907 bola napr. takáto skladba učňov v závode: 11 zlievačov, 3 modelári, a 10 zámočníkov, celkom teda 24 učňov.

Cieľom spomínanej školy v Gelnici bolo pripraviť popredných remeselníkov a technikov pre prácu v železiarskom priemysle na Spiši a zvlášť podporiť priemysel a remeslá v údolí Hnilca. Škola bola trojročná, neskoršie štvorročná s vyučovacím jazykom maďarským. Bola na tu dobu veľmi dobre vybavená, mala okrem troch učební aj ubytovaciu a stravovaciu časť a dobre vybavené dielne: zlievareň, kováreň, zámočnícka a kovoobrábacia. Prvým riaditeľom školy bol Viliam Valko, po ňom Vojtech Szatankay a vedúcim dielní bol Alexander Dirner. Učili na nej títo učitelia: Ambruz Florián, Ján Nikl, Július Hanzely a Štefan Longauer. Škoda ale, že táto škola v roku 1918 zanikla. Zlúčila sa so Štátnou vyššou priemyselnou školou v Košiciach. Nezanikla však natrvalo, pretože jej skúsenosti, poznatky boli prevzaté po roku 1920 novou Učňovskou školou pri Ľudovej škole v Gelnici. Túto učňovskú školu, ktorá viac-menej existovala skoro 30 rokov navštevovala celá plejáda ešte teraz žijúcich prakovských strojárov. 5 dní v týždni boli na výrobnej praxi v závode a 6. deň na teóriu v Gelnici. Určite dobre známy je mnohým dlhoročný riaditeľ tejto školy p. Grožo, takže aj jemu môžeme poďakovať za výchovu celých generácií strojárov v závode. Spomeňme si na neho niekedy. Koncom 40. rokov boli v Prakovciach položené základy pre vybudovanie moderného učňovského školstva, na ktorého budovaní mali veľký podiel Anton Huth, Štefan Čollák, Štefan Čollák, Štefan Grega a ďalší. Ale to je už nová história, ktorú už všetci poznáte, takže už ju netreba pripomínať. V spojitosti s výchovou a starostlivosťou o učňovskú mládež chcel by som tiež pripomenúť ako sa vtedy starala spoločnosť o siroty. Iste bol to v 20. rokoch problém pálčivý a určite odlišný od výchovy učňov. Je to však problém vysoko sociálny a morálny.

Mám pred sebou oficiálny zoznam prakovských sirôt z roku 1919. Je na ňom 58 mien, čo je na vtedajší počet obyvateľov veľmi vysoké číslo. Podľa vtedy platných zákonov musela mať každá sirota - poručenec svojho poručiteľa alebo opatrovníka. Poručenec sa staval dospelým až v 21. roku svojho života a žena ak sa vydala. Poručníkom musel byť v prvom rade manžel, potom starí rodičia a príbuzenstvo. Keby z rodiny nebolo nikoho, menuje poručníka Poručenský úrad. Poručník mal stanovené práva a povinnosti voči poručencovi, ktoré musel dodržiavať. Tieto práva a povinnosti mali nahradzovať sirote otca, aby táto nebola ponižovaná, okradaná alebo inak zneužívaná. Poručníctvo kontroloval obecný tútor, ako aj Poručenský úrad. Obecným tútorom bol v tej dobe Štefan Urban, ktorý bol súčasne aj kostolníkom. V už spomínanom zozname bolo 58 mien vo veku od 1. roku do 21. rokov. Z toho bolo 40 detí do veku 15 rokov. Z celkového počtu bolo 22 dievčat a 36 chlapcov. Nachádzali sa v 26 rodinách a 6 z nich bolo nemanželských. Vcelku išlo o zdravých ľudí, iba traja z nich sú uvádzaní ako chorí. 39 z nich malo matku alebo príbudzných a len u jedného hradila výdavky, spojené s výchovou, obec - gmina. U tých nad 15 rokov 18 ich pracovalo v závode ako rôzni vyučení remeselníci a traja slúžili u povozníkov. Na pomerne veľký počet sirôt mala vplyv iste aj prvá svetová vojna. Táto, okrem iných škôd, napáchala aj škody sociálne a urobila ťažký život mnohým rodinám a najmä deťom v Prakovciach. Poručníctvo bolo len slabou útechou v živote týchto mladých ľudí. V Ďalších rokoch počet sirôt postupne klesal.

Teraz niekoľko viet o športe v obci v 30. rokoch. Ten, treba pravdu povedať, nebol nejak zvlášť rozšírený a okrem futbalu iný oddiel neexistoval. Aj futbal sa hrával len sporadicky, pretože neboli pravidelné súťaže sporadicky, pretože neboli pravidelné súťaže nižších stupňov. Futbalový klub vznikol niekedy okolo roku 1923, kedy sa objavili prvé zápasy. Spomínajú sa zápasy medzi Gelnicou, Prakovcami a Helcmanovcami. O výstroj sa postarali sami nadšenci a nejakou čiastkou prispievala aj obec. Nejaké písomné spomienky na túto činnosť nie sú zachované. Už len zo spomienok veľmi starých Prakovčanov možno medzi nich zaradiť Gregu Jána, Daňku Štefana, Gutana Emila, Hupku Michala, Tomľana Jána a potom neskoršie Žoldáka Jána, Kašického Štefana, Hupku Ernesta, Hausa Karola a i.

Prvé futbalové ihrisko sa nachádzalo na lúkach pod starou školou, ktoré bolo zlikvidované výstavbou železničnej trate Margecany-Červená Skala. Začiatkom 40. rokov bola na nové ihrisko upravená plocha pod Tertovým brehom - na mieste dnešnej prírubárne.Bolo to síce dosť od ruky, ale fanúšikov sa tam zišlo vždy dosť. Bolo tak najmä pri slávnych derby zápasoch s Helcmanovcami., teda keď hrali proti Hamorčane a Seľane. V tých rokoch hrali Helcmanovčania lepší futbal a Prakovce obyčajne prehrávali. Za Helcmanovčanov vtedy dobre hrávali Tekáč, Kuchta, Slovinský, Ferenc, Hudák a ďalší. Helcmanovčania mali v tej dobe veľmi pekné ihrisko na lúkach pri Hnilci, ktorého vysoký breh tvoril prirodzené hľadisko. V Helcmanovciach sa hral vždy dobrý futbal, rástli tam talenty a preto nieje ani div, že od 50. rokov veľa dobrých futbalistov tejto obce hralo a hrá aj teraz za Prakovce. Teda z veľkých rivalov v minulosti, sa stali dobrí partneri a priatelia futbalu v prítomnosti.

Iný organizovaný šport v tej dobe v obci nebol , to však neznamená, že obyvatelia najmä mládež ináč nešportovali. V lete to bola najmä turistika plávanie, či kúpanie sa v Hnilci.Mládež v letných sobotách a nedeliach poriadala výlety na Verch, Kloptáň, Lenďákovu, Volčkovu, Hanacky, Matzové lúky, Trohanky, Zimnú vodu, Hisemuv majir, Eriku a iné miesta v okolí. Za teplých nocí sa v prírode aj spalo. Pri vatrách sa robili všetky možné, a niekedy aj nemožné veci a kúsky. Nikdy sa však príroda neničila nedevastvovala a všetci sa voči prírode správali slušní a kultúrni ľudia.

Na Hnilci boli 4-5 miesta, kde sa dalo v lete krásne kúpať. Boli tam tône a hlbočiny niekde až s 2-metrovou hĺbkou. Hlavné miesto- prakovský štrand, bol nad haťou Na Prakovciach teraz nová oceliareň. Tam sa najmä v sobotu poobede a v nedeľu stretávala celá prakovská mlaď, chtivá plávania aj kúpania. Hnilec bol v tej dobe krásna čistá voda, bolo v ňom plno pstruhov, lipňov, jalcov, mrien a ostatných rýb. Druhým tiež pekným miestom bol Hnilec pod židovým mostom. Tam sa na feješ skákalo až z mostných oblúkov. Táto časť kúpania bola spojená aj s Verbinkou, nachádzajúcou sa pod hasičskou zbrojnicou. Tretím kúpaliskom bol priestor pri splave nad valcwerkom. . Volali sme ho pri fľudre a štvrtým miestom bola Rička , t.j. lúky už smerom na Hutno. Doliňáre mali svoje kúpalisko na Haldze. Potok bol prehradený vysokou až 2-metrovou stenou zo skál a dreva, takže sa vytvorilo 10-15 m dlhé a pri hrádzi až 2-metre hlboké kúpalisko. Voda bola síce vždy chladnejšia ako na Hnilci, ale bolo to kúpalisko v rámci prekrásnej prírody a hlavne Doliňárom dobre po ruke.

V zime bolo dosť rozšírené najmä sánkovanie, korčuľovanie, ale aj lyžovanie. Samozrejme, že jak sánky, tak lyže a aj korčule - šligače, boli všetko domácej výroby. Bolo to veľmi jednoduché, ale účelu slúžiace športové potreby. Najlepšia sanica bola z Poľankoch dolu vývozom okolo Urbana až ku Karoľkovi a hasičskému skladu. Vytrvalejší si ju predĺžovali až do Majstrovej. Druhá bola na Brezinách dolu vývozom do Doliky ku Tomľanovi.

Korčuľovalo sa väčšinou po hrelikovskom jarku v Doline. Na Hnilec už rodičia deti nie veľmi radi púšťali, lebo sa báli, že sa potopia. Ale aj tak sa tam vo veľkom chodilo šličuchovac..

Najobľúbenejšími lyžiarskymi terénmi pre mladých chlapcov boli Majstrovstvá, 3 Juhaščiny, Mižova lúka a Bujacka. Na Majstrovej bol každú zimu urobený lyžiarsky môstik len tak z veľkej hromady snehu. Dobrí skokani však na ňom dosiahli až 12 m skoky. Na celodenné výlety na lyžiach sa chodilo hore Verškami až na Lenďakovu, tam okolo Kríža až ku Mullerovi. Ďalšími, ale už náročnejšími lyžiarskymi túrami boli výlety okolo Zimnej vody na Trohanky alebo cez Hutno a Zimmerplatz na Eriku. Cesta tam trvala 2-2 a pol hodiny, ale naspäť zjazd už len 30 minút. Niekedy sa na Erike aj nocovalo. Mládež si aj popri ťažkej práci v závode i doma vždy však našla čas na i keď skromné a nenáročné , ale predsa športovanie a dlhý pobyt v prírode na čerstvom vzduchu. Žili zdravšie, ako žijeme dnes.

Medzi veľmi obľúbené letné zábavy mládeže patrilo chytanie pstruhov v hrelikovskom a gelnickom potoku. Samozrejme že to nebolo ani vtedy oficiálne povolené a zakazovalo sa to. Vždy sa však pstruhy v jarkoch chytali a skoro nikdy hajduci nikoho nechitili a chlapci, ktorí i za celý mesiac nedokázali chytiť ani jedného pstruha. Ale stále chodili chytať a neodradilo ich to. Išlo im aj o zábavu. Ale boli aj takí, ako napr. Pišto Vdovjak, ktorý kde ruky položil, tam ťahal exemplárných pstruhov. Ten kto vie, tak vie. Proste macher! Chytené pstruhy sa málokedy nosili domov. Lovci ich ihneď na ohni upiekli a navzájom skonzumovali.Čiže ochutnali aj tí, čo žiadneho pstruha nechitili.

Významnou udalosťou v živote obce bola výstavba železničnej trate Červená Skala Margecany. V Prakovciach započala 1. júla 1933. Bolo to v čase hospodárskej krízy. T8to vo svete započala v roku 1929 a trvala do roku 1933. V Prakovciach však mala určité fázové zmeškanie, keďže začala asi v roku 1932 a skončila až r. 1936. To najlepšie dokumentuje počet zamestnancov závodu. A práve počas tejto krízovej situácie našla podstatná časť zamestnancov závodu na stavbe tejto železnice pracovné príležitosti.Najviac práce bolo na dvoch mostoch cez Hnilec, ďalej pri násype trate oprtoi Walcwerku a záreze pod školou, ale hlavne, v záreze pod vyšnou kolóniou a výstavbou železničnej stanice. Pracovalo sa väčšinou ručne. Lopata, krompáč, fúrik a malé železné vagóniky bola celá mechanizácia. Tam utrpel smrteľný pracovný úraz Prakovčan F. Saučuk. Keďže mzdy na stavbe boli nižšie ako v závode, došlo v roku 1933 v júly a auguste štrajkom za vyššie mzdy. Štrajk bol ukončený za obojstranných ústupkov. V zime sa na stavbe nepracovalo. Žilo sa preto ťažšie. Nádenník zarábal 2,10kčs/hod a remeselník 3,20 Kčs/hod. Týždenne sa pracovalo 40hodín, t.j., mesačne 160 hodín. Nádenník teda zarobil asi 340,– Kčs a remeselník asi 510,.. Kčs mesačne. Tí, ktorí pracovali v tej dobe v závode a bolo ich asi okolo 55, zarábali napr. v roku 1935 450,– Kčs mesačne, čiže asi v priemera o 10% viac ako na stavbe.

Úplne nezamestnaní dostávali lístky na múku, chlieb, masť, fazuľu a bryndzu. Okrem toho peňažitú podporu a to slobodný 40,. Kčs,- a ženatý 100,– Kčs mesačne. Nebyť stavby železnice, bola by kríza na prakovské rodiny dopadla ďaleko horšie. V roku 1936 už nastávala zloma v roku 1937 už pracuje o 15% zamestnancov viac, ako v r. 1929 v závode. Výstavba železnice končí koncom v. 1935 5. okt. 1935 sa zastavuje doprava na úzkokoľajke a po dobu prerušenia zabezpečujú dopravu 4 autobusy a 12 nákladných áut. 29. nov. 1935 jr úspešne prevedená skúška mostov a 3.dec. 1935 prejde po trati dlho očakávaný prvý pracovný vlak. Koncom r. 1935 sa dáva do prevádzky úsek Margecany Mníšek. Oficiálne a slávnostné otvorenie celej trate Červená Skala Margecany bolo 26. júla 1936.Teraz sa v krátkosti pozrieme ako prebiehal v 20. a 30. rokoch v obci verejný život. Vznik Československej republiky priniesol výraznú demokratizáciu verejného života. Išlo hlavne o rozvoj slovenského školstva, vzniku rôznych spolkov a hnutí, ako aj množstvá politických strán. Obce si začali cez zvolené obecné zastupiteľstvá ďaleko samostatnejšie svoje záležitosti viesť samé. O priazeň občanov sa vo voľbách uchádzalo veľa strán, z ktorých každá sa snažila získať čo najviac hlasov a sľubovala v mnohých prípadoch hory-doly. Obec v tomto období tak okolo 350 občanov, ktorí mali právo voliť. Spravovalo ju v tejto dobe obecné zastupiteľstvo na čele so starostom - richtárom. Toto zastupiteľstvo malo 15 členov, ktorý boli zvolení vždy v obecných voľbách a to stranami, ktorí v obci existovali a za ktoré občania hlasovali. Starostami v tomto období boli striedavo národní socialisti 5, sociálni demokrati, ktorí v obecných voľbách obdržali najviac hlasov a tým získali aj nárok na funkciu starostu. Týmto starostami v tomto období boli postupne Štefan Andráško, Ján Puškár a Jozef Leško.

Napr. v obecných voľbách v r. 1931 získali jednotlivé strany v obci tento počet mandátov národní socialisti, 5 sociálni demokrati 4, republikáni 3, malodomkári 2 a kresťanskí socialisti 1 mandát. V r. 1938 v obecných voľbách bolo takéto rozdelenie mandátov do obecného zastupiteľstva sociálni demokrati 7, národní socialisti 5 a agrárnici 3 mandáty. V obi teda pôsobilo 3-5 politických strán, väčšinou ľavicovo orientovaných , čo na závod bolo celkom prirodzené.

Ak pri voľbách do obecného zastupisteľstva sa uchádzalo o hlasy voličov 3-5 strán, pôsobiacich v obci, tak pri voľbách do poslaneckej snemovne ČSR tých strán bolo ďaleko viac. Možno povedať, že väčšina strán, pôsobiacich na území ČSR.

Vo voľbách do poslaneckej snemovne 19. mája 1935 sa o hlasy občanov uchádzalo celkom 9 politických strán. Boli to tieto a získali nasledovaný počet hlasov: národné zjednotenie 115, komunisti 78, hlinkovci 50, národní sociálisti 27, sociálni demokráti 18, republikáni 16, kresťanskí socialisti 16, českí lidovci 14, a živnostníci 2 hlasy. Celkom teda bolov obci odovzdaných 335 plátnych hlasov.

Starostovia a ostatní členovia obecného zastupiteľstva svoju funkciu vykonávali popri svojom zamestnaní, takže výdaje nasprávu obce boli minimálne. Starali sa o riadny chod obce, rozhodovali samostatne a spolupracovali najmä s riaditeľstvom závodu a okresnom v Gelnici. Oproti iným obciam boli vo výhode, pretože závod musel odvádzať určitú časť daní do rozpočtu obce. Starali sa o obecné lesy a pasienky, vydržiavali obecných býkov, platili nočného hlásnika a bubňára. Cez tútorov sa starali o siroty a platili za výživu úplných sirôt. Starali sa aj o čistotu obce, najmä ciest a potokov. V ich opatere bol aj obecný cintorín a obecné studne. Z tejto doby spomeniem aspoň niektoré akcie, ktoré boli realizované. V roku 1936 bola v Doline pred Mullerom postavená z prostriedkov obecný cintorín a obecné studne. Z tejto doby spomeniem aspoň niektoré akcie, ktoré boli realizované. V roku 1936 bola v Doline pre Mullerom postavená nová studňa za 10 000,– Kčs,. 7 500,– Kčs,. dala obec a 2 500,- Kčs okres. V júli toho istého roku bol ohradený za 5 000,. Kčs,– cintorín. V decembri r. 1936 bola postavená z prostriedkov obce železn. zastávka Prakovce-železiareň v hodnote 4 000,- Kčs.

Veľkou investičnou akciou v r. 1936 bola výstavba cesty na veľkú stanicu. Stála celkom 250 000,- Kčs a na jej financovaní sa podieľali jednou tretinou ČSD, jednou tretinou okres a jednou dokončená elektrifikácia zbývajúcej časti obce a zavedené pouličné osvetlenie. Namontovaných bolo celkom 22 pouličných lámp.

Občania 2x do roka a to na jar a v jeseni čistili a upratovali potoky. Nastupovali dobrovoľne, brilantne vyčistili potok od rôznych nečistôt a súčasne vyspravili drevené klady, ktorými bol potom cez vyregulovaný. Vždy v sobotu poobede každý občan upratoval svoj dvor a každý pri tom vyzametal aj úsek cesty pred svojim domom. Bol pritom rád spokojný, že má na dvore, ceste a v potoku poriadok. Neboli žiadne skládky divokého odpadu ako dnes všade krášlia Prakovce. Odpadu vtedy akosi nebolo, všetko sa zužitkovalo v tom kolobehu života a zmysluplnej práce. Človek bral z prírody len toľko, čo potreboval ku svojmu životu. Neničil ju a žil s ňou vo veľkej simbióze . Cítil sa jej súčasťou, i keď si to mnohokrát ani neuvedomoval. Považoval to za správne a mravné a inak ani nevedel a nechcel žiť.

To snáď ani nedá nejak vyhodnotiť a či zaplatiť. Tak sa musí proste žiť, výsledkom toho sú potom krásne pstruhové potoky, ktorých vodu môžeš piť, čistý vzduch, krásne lesy a mravní ľudia.

Popíšem kolobeh dreva, ktorým občan topil. Už pri jeho chystaní v lese sa rúbali len lesníkom vyznačené sucháre alebo poškodené stromy. Na každy jeden voz hrubého dreva musel sa nachystať aj jeden voz konárov a raždia, ktorým sa prakticky les čistil. Doma sa drevo porezalo a uložilo do drevárne. Piliny sa použivali ako podtieľka po dobytok. Popol zo spáleného dreva sa odkladal a používal na jar na hnojenie pasienkov. Ted odpad, ako vidíte, nulový. Odpad z potravín bol minimálny, pretože bola k nim úcta a to najmä ku chlebu. Ak nejaký vznikol, tak ho spotrebovala hydina alebo brav. Ani pomyje po umytí riadu sa nevylievali hocikde, ale zalievala sa nimi sečka pre dobytok. Seno sa spotrebovalo komplet. A zase slama sa používala ako podstieľka a na sečku. Odpad zo zemiakov, šupy a malé zemiaky sa dávali kravám a bravom. Škrupiny z vajec zasa sliepkam a všetok papier sa zase spálil. Hnoj sa pravidelne vyvážal na pole a hnojila sa ním pôda. Chemické hnojivá sa nepoužívali. Ak ostali ešte v domácnosti nejaké nepoužiteľné železné alebo sklenené veci, či črepy, tak 2x do roka chodili po obci priekupníci - šmačare, ktoré tieto veci zbierali a gazdinkám za ne nejaké lacné veci dávali. Nepoužiteľný textil sa strihal na kúsky, zošíval sa a robili sa z neho kvalitné koberce. Jednou zo známych tkáčok kobercov na domácich krosnách bola Mária Nižníková z Doliny.

Takže ako hľadám, tak hľadám, žiadny odpad, ktorý nebol ináč užitne spracovaný v domácnosti v tej dobe nenájdem. Preto ani žiadne kopy nepotrebného odpadu po Prakovciach sa nikde nenašli.

Doslova krásnym a čistým lesným parkom bol priestor lesa na Brezinách, teraz za a pod štadiónom. V tomto priestore nebol doslova na zemi ani jeden konár. Všetko bolo vyzbierané, vyčistené, ešte aj od šišiek, ktoré sa pálili. Bol eldorádom detských hier na vojakov, skrývačky, miestom veľkých hojdačiek, ale aj malých rodinných výletov. Pozoruhodné bolo množstvo vtáctva a veveričiek, ktoré tam sídlilo. Dnes je tam jedno smetisko! A niekedy tam po celom okraji lesa rástli haldy prekrásnych konvaliniek. Aký to kontrast!

Obec vlastnila tri veľké lúky, z ktorých seno a otava boli potrebné pre chovanie obecných býkov. Išlo o Mižovú lúku, Bujacku a na Prakovciach. Člen obecného zastupiteľstva, ktorý to mal na starosti, organizoval celý tento zber. Bolo to obyčajne za úplatu, ktorú obec poskytovala tým, čo sa na zbere zúčastňovali. Odmeny za to boli nízke, ale vždy sa našlo dosť občanov, ktorí si chceli niečo privyrobiť. Tak napr. len pre zaujímavosť:

Mižová lúka

za čistenie na jar 53,– Kčs

kosenie 140,- Kčs

sušenie 48,- Kčs

odvoz sena - 2 vozy 65,- Kčs

oldomáš 24,- Kčs

celkom 330,- Kčs

Teda 1 voz sena za 165,-- Kčs! Lacné, však!?

V predchádzajúcich častiach som sa zmieňoval o dobách, v ktorých naši predkovia v potu tváre rúbali lesy, ortovali a zveľaďovali rodnú prakovskú zem, aby získali aspoň kúsok pôdy pre svoju skromnú obživu. Do poslednej etapy sa tak ako pre 200-500 rokmi, pustili v 30. rokoch naši otcovia a dedovia.

V r. 1937 bol odkúpený pozemok Štefankova do vlastníctva občanov. Dovtedy ho ešte vlastnila Alžbeta Csákyová. Celková výmera bola 280 jutár a za jedno jutro občanov zaplatil 350,- Kčs. Teda kúpa vcelku výhodná, ale keďže tam bol predtým čerstvo vyrúbaný les, bolo jeho premenenie na úrodnú pôdu také namáhavé, že sa naň dodnes

nedá zabudnúť. Tam sa 100% prejavilo to biblické - "v potu tváre budeš dorábať chlebsvoj..."!

Kúpy sa zúčastnili prakticky všetci Prakovčania. Bolo vyhotovených celkom 174 kúpno-predajných zmlúv, čo sa prakticky rovná v tej dobe počtu rodín v Prakovciach. Celých 5 rokov tam celé rodiny dreli, ortovali pne, pálili, zbierali skaly, kopali, orali, hnojili a až v r. 1942 boli práce s zúrodňovaním Štefankových ukončené. občania však osohu z nich dlho nemali. Dedovia pomreli a otcovia začali meniť svoj vzťah k pôde, prestali si ju vážiť. A o vnukoch už ani nehovorím! Všetka ich práca vyšla nazmar a to za veľmi krátku dobu, pretože dnes cca po 50. rokoch od ortovania pňakov, je tam znovu les. Ej, ale sme sa zmenili, Prakovčania! Keby mali naši praprapredkovia taký vzťah k pôde a práci, tak asi žijeme niekde v lesných domoch pod Barborou alebo za Poľanu, či v Jankovej doline. Porozmýšľajme o tom spolu, kde sme urobili chybu.

Robotnícko-roľnícky spôsob života, ktorý vládol v prakovciach stáročia, bol veľmi náročný a treba povedať, že aj dosť ťažký. Po celodennej práci vo fabrike, ešte práca na kúsku poľa. Samozrejme, toho poľa veľa nebolo, tak asi v priemere okolo 1 hektára, ale aj takto dalo zabrať. Tento štýl života prinášal so sebou určitý životný rytmus, ktorý sa každodenne opakoval a striedal sa tak, ako sa striedajú očné obdobia. každé ročné obdobie malo svoju prácu, tradície, ktoré robila a žila s nimi celá obec.

Chcel by som teraz niečo k tomuto a z tohto rytmu povedať, niečo z udalostí spred 60. rokov.

Najprv niekoľko údajov: obec mala v tomto období asi 710 obyvateľov, ktorí bývali v 132 domoch zo 182 bytmi.

Predpokladáme približne asi takéto rozdelenie obyvateľstva:

- deti do 6. rokov 60

- deti školopovinné do 14. rokov 90

- mládež do 21. rokov 70

- dospelí 22-59. rokov 400

- obyv. starší ako 60. rokov 90

celkom 710

Rozloženie obyvateľov a domov podľa jednotlivých štvrtí:

Dolina 65 domov 70 bytov 330 obyvateľov

Čurinka 22 " 25 " 120 "

Hutno 16 " 18 " 70 "

Nižná kolónia 1 " 16 " 60 "

Výšná kolónia 3 " 16 " 60 "

Valcwerk 1 " 8 " 40 "

Centrum 24 " 29 " 30 "

Toto ukazuje, že Dolina bola ďaleko najväčšou časťou prakoviec, keď tam spolu s centrom bolo sústredených 67% domov a 51% obyvateľov obce. Dnešnému stavu to už však zďaleka nezodpovedá.

Vtedy žilo v obci asi 160 rodín v priemere s 3-4 deťmi, čiže jedna rodina mala asi 6 členov. Zloženie ešte môžeme upresniť takto: otec, matka, tri deti a jeden zo starých rodičov. Trojgeneračné bývanie bolo normálne, opak bol výnimkou. Rodičia sa starali o deti a deti zase na oplátku o starých rodičov. Takto šlo dlhé generácie. Dnes je to už zase všetko ináč.

Priemerná rodina mala asi okolo 1 hektára pôdy, okrem toho záhradu a záhradky. Na poli sa pestovali hlavne zemiaky, tráva a žito. Všetkého trocha pre seba a pre dobytok s hydinou. Výnos z tejto výmery predstavoval asi 100 kg zemiakov, /50 vriec/, asi 200 kg žita, seno a otava pre jednu kravu a asi 150 kg ovocia a zeleniny.

Týmito plodinami sa kŕmila hydina, prasa a dobytok, pričom zeleninu, ovocie a časť zemiakov spotrebovala rodina. Skoro každá rodina v obci chovala 1 kravu, 1 brava, 10-12 sliepok a 6-8 husí, či kačiek.

Z týchto v priebehu roka získala: cca 2000 l mlieka, 30 kg masla, 800 ks vajec, ďalej asi 100 kg mäsa bravčového, 60 kg teľacieho, 60 kg mäsa hydinového, 20 kg masti-šmaľcu a asi 15 kg slaniny. Bol to dosť značný príspevok do rodinného rozpočtu a možno povedať, že zabezpečoval základnú výživu rodiny. Môžeme povedať, že príjem z vedľajšej pridruženej poľnohospodárskej výroby predstavoval v rodine asi 40% zárobku muža v závode. Teda ak zárobok muža činil v tej dobe 450,- Kčs mesačne, tak tento príjem predstavoval asi 180,- Kčs mesačne. Môžeme o ňom hovoriť aj ako o príjme manželky, pretože tieto v závode nepracovali. Venovali sa výchove detí a veľa pracovali práve v tejto oblasti. Teda rodina hodne získala - ale nebolo to vôbec zadarmo, pretože to vyžadovalo veľa voľného času a aj veľkú drinu.

Pozrime sa teda trochu bližšie na jeden deň v strede týždňa a to v dobe, ak boli sená: otec vstával ráno o 3. hodine. Ponáhľal sa s kosou na lúku, kde do 5. hodiny kosí, príde domov, naraňajkuje sa, upraví a pozbiera sa do fabriky, kde začína o 7. hodine. Do 15. hodiny robí či už ako zlievač, kováč, a či sústružník. Po príchode domov sa preoblečie a znovu odchádza na lúky ku senu, ktoré on končí znovu večerným kosením za rosy. Večer o 20. hodine prichádza domov, umýva sa, večeria a ide uťahaný spať. A tak sa to opakuje deň čo deň asi 10 dní a pri zlom počasí je to ešte dlhšie a horšie. Seno musí byť za každú cenu v šope alebo na pôjde!

Matka to nemá o nič lepšie. Vstáva asi o 4. hodine. Nakŕmi a podojí kravu a vyženie ju na pastvu. potom nakŕmi brava, sliepky a husi a pripravuje raňajky pre celú rodinu. Boli to obyčajne tieto jedlá: hrianky so slaninou a čierna káva Melta, chlieb s maslom a biela káva, chlieb so šmaľcom a čaj alebo praženica a čaj. Vychystá deti do školy a uteká rozbiť zákosy. Potom začne pripravovať obed pre celú rodinu, ako napr. halušky s bryndzou, pirohy s rôznou náplňou, rezance s tvarohom, vajcom alebo makom, kuľašu-fučku alebo kukuričanku, dunstované zemiaky, kyslé zemiaky s vajcami a podobne. Prichystaný obed odnesie v hordove do fabriky na 12. hodinu otcovi.

Tento zvyk stravovania sa u prakovských robotníkov zachoval až do 50. rokov. I keď už v závode sa dalo v bufete najesť, starší robotníci boli tak zvyknutý na domáce stravovanie, že jesť v bufete im ešte dlho nechutilo. K tomu ešte poznamenávam, že zlievači a kováči si sebou do fabriky nosili v kandlikoch čiernu kávu Meltu ako náhradu za vypotenú energiu.

Keď sa manželka vrátila domov, už utekala na lúky poobracať seno a vrátila sa domov, aby dala jesť deťom. Po umytí riadu už väčšími deťmi, šla znovu na lúku, kde sa seno po druhýkrát obracalo. Tam potom po príchode otca ostala už celá rodina a pre večerom skladali seno do kôpok, resp. suché znášali v zajdách domov. Večer musela napojiť a podojiť kravu, nakŕmiť prasa, zavrieť hydinu a ešte medzitým pripraviť nejakú jednoduchú večeru. V letných horúcich večeroch najlepšie chutilo kvalitné a studené kyslé mlieko. Matka už bola večer veľmi ukonaná a takisto dobre zaspala.

A tak sa to opakovalo stále od jari do jesene. Od čistenia lúk, cez vývoz hnoja, sadenie, okopávanie, ohrabovanie zemiakov, siatie žita, práce v záhradke pri zelenine, cez sená, otavy a žnivá, až po zber zemiakov, zeleniny mlátanie obilia a ukončené zabíjačkou. Boli to veľmi ťažko vyrobené potraviny. Ľudia však robili a myslím si, že s láskou k rodnej hrude a rodine a ani barz nenadávali. Snáď iba vtedy, keď pri senách nebola chvíľa-počasie alebo pri zvoze zemiakov nebolo dosť furmanov a zemiaky museli nocovať na poli. Ľudia to brali všetko ako normálne a mnohí dnes ešte žijúci starí Prakovčania iste na to s nostalgiou spomínajú.

VI. kapitola

Roky 1936 1960

Toto je už novšia história a mnohí Prakovčania, najmä stredná a staršia generácia ju už pozná z vlastnej skúsenosti. Preto sa jej už ja podrobne nevenujem. Zhrňujem iba podstatné udalosti, ktoré sa v týchto rokoch vyskytli, i keď aj tie hrali významnú úlohu v dejinách obce a závodu. Verím, že sa v budúcnosti nájde niekto, kto už s odstupom času bude pokračovať v opísaní tejto novej histórie.

V súvislosti s medzinárodnou situáciou sa začalo so zbrojením aj v našej republike. Začínajú sa budovať nové kapacity na Slovensku, ktoré sa zdali byť z hľadiska vtedajších predstáv o vojne, najmenej zraniteľné. Poldina Huť, Kladno, sa už vtedy vo veľkej miere podieľala na dodávkach pre čsl. armádu. Výroba Prakoviec bola vtedy veľmi známa a najmä schopné ruku prakovských železiarov. To rozhodlo, že Poldina Huť sa stáva od r. 1936 majiteľom závodu v Prakovciach a začína veľkú investičnú akciu, ktorá na dlhé roky poznamená život závodu a obce. Živnostenská banka a Česká eskontná banka kupuje od Schidtovcov účastiny Prakovcie a na čelo spoločnosti postaví slovenského podnikateľa Milana Ivanku. Presný názov závodu bol tento: Akciová spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov, Prakovce. Dochádza aj ku zmene riaditeľa závodu, ktorým sa stáva nemecký odborník Ing. V. Rödler. Voľba na Prakovce padala aj preto, že boli prakticky Poldina Huť v malom.

Stavba veľmi rýchlo pokračovala a v priebehu rokov 1937-39 bola ukončená. Stavebné práce robili 2 firmy a to: Pittel a Brauzewetter a Hrabě - Sázavský.

V priebehu dvoch rokov boli postavené tieto, na tú dobu pomerne veľké objekty:

- elektrická oceliareň, valcovňa a sklad ocele /stojí dodnes/

- žiháreň a kaliareň /stojí dodnes/

- zápustková kováreň s kladiváreň /stojí dodnes/

- pancierové plechy /zhorela/

- ťažiareň /stojí dodnes/

- skúšobňa a laboratórium /stojí dodnes/

- prístavba starej mechanickej dielne

- železničná vlečka a

- rozšírenie elektrárne.

Podstatné rozšírenie závodu sa v stiesnených priestoroch vyriešilo tak brilantne, že ostali stáť skoro všetky objekty starého závodu, čím sa kapacity závodu značne rozšírili. Novopostavené plochy predstavovali 17 280 m² výrobnej plochy. Zo starého závodu boli zbúrané iba tieto stavby: píla na drevo so skladom modelov, sklady dreva a ocele, sklad hasičskej výzbroje, hospodársky dvor - Gbur a robotnícky dom so starou poštou. Starí Prakovčania iste vedia, kde tieto stavby v závode pôvodne stáli. Závod v tejto podobe trval skoro 30 rokov. Okrem výrobných stavieb sa v tej dobe postavili 2 činžové domy nad starou stanicou, vila pre riaditeľa a generálnou opravou prešli všetky 3 robotnícke kolónie. Zaznamenávame v tej dobe aj zvýšenú výstavbu rodinných domkov v obci.

Vzhľadom na vyššiu potrebu pracovných síl začínajú robiť vo väčšom merítku aj ženy a v závode sa zvyšuje počet pracujúcich aj z okolia, najmä z Helcmanoviec, Gelnice a Mníška. Počet zamestnancov kulminuje v r. 1943, keď v závode pracuje 613 pracovníkov.

Dostavba závodu v r. 1939 je však aj rokom rozbitia ČSR a začiatkom 2. svetovej vojny. Toto všetko silne poznamenáva aj prácu v závode. Závod je prakticky vyňatý z právomoci slovenskej vlády a prechádza k dispozícii nemeckým podnikateľským kruhom. O jeho výrobe rozhoduje Nemecká priemyselná komora a nemecký vojenský pridelenec. Bez jeho povolenia nebolo možné robiť žiadne investície, meniť výrobný program a predávať výrobky, než ako určovali nemecké zbrojné plány. Závod bol plne zapojený do vojnovej zbrojnej výroby. Tu treba dodať, že už v r. 1937 sa začína výroba ocele v modernej elektrickej oblúkovej peci.

Hlavnou výrobou bolo spracovanie pancierových plechov pre kompletné bojové vozidlo. Takisto sa v prevažnej miere vyrábali zápustkové a voľné kované výkovky pre pušky a guľomety. Celá táto vojenská výroba trvala až skoro do konca r. 1944. Nemecké vojenské velenie vydalo v decembri 1944 príkaz na prvú evakuláciu, v ktorej sa zo závodu odviezli legury, kvalitný materiál, hotové výrobky, ľahšie stroje a niektoré funkčné časti ťažších strojov. Začiatkom januára 1945 nasledovala druhá evakulácia, najmä strojov a zariadení, ako aj príslušníkov nemeckého vedenia. Z Prakovčanov nikto s Nemcami neevaukoval! Snažil sa rôznymi spôsobmi zachraňovať čo sa dalo pred odvlečením. Rýchly postup sovietskej armády zabránil Nemcom podmínovať a zničiť objekty závodu. Dňa 21. jan. 1945 v ranných hodinách obyvatelia prakoviec s radosťou privítali prvú vojenskú hliadku, vedenú seržantom Ivanom Babjakovom. Vedenie závodu prevzal do svojich rúk miestny národný výbor a v závode sa začína nová etapa. A treba povedať, že významná. V závode došlo ku veľkému rozšíreniu najmä strojárskeho výrobného programu, jeho ďalšej finalizácie. Výroba bola čiastočne ochromená pár týždňov po skončení vojny. postupne sa obnovovala a bola úplne obnovená po dovezení odvlečných strojov a zariadení z Kladna a Chomutova. A to v nov. r. 1945. V r. 1946 sa zavádza výroba pilníkov, armatúr a ventilov. V r. 1947 sa zriaďuje v závode veľká ozubáreň a výrobňa gallových, transmisných a valečkových reťazí. V r. 1946-1948 boli ku závodu pridelené tieto organizácie: Zlievareň Boden losz v Medzeve, Kováreň Miklossy v Plešivci, Zhlievareň Jacobs v Košických Hámroch, Kováreň Bohm v Medzeve a reťazáreň Katena v Sobědruhoch. V r. 1949 sa zavádza výroba huntových súkolí a v r. 1950 výroba mangánovej ocele, ktorá sa stane v budúcich rokoch profilujúcim výrobkom závodu. Teda prudké tempo nových výrob, ktorých zvládnutie veľa hovorí o vysokých kvalitách kolektívu. Lenže nové výrobky pokračujú ďalej. V r. 1957 sa zavádza náročná výroba otočných stolov k frézam, v r. 1958 plechoobrábacie stroje a dvojkotúčové brúsky a leštičky. V r. 1959 strojné obrubovačky a v r. 1960 prevodové skrine. Na všetky tieto výrobky bolo potrebné vyrobiť v krátkej dobe veľa prípravkov, náradia, modelov a zápustiek. Nakresliť a vyrobiť mnoho jednoúčelových zariadení, zaučiť množstvo ľudí a veľa ďalších vecí. Bolo nasadené veľmi prudké tempo.

Po r. 1960 vzhľadom na zmenu výrobného programu ako aj z iných dôvodov, sa už tieto finálne výrobky v závode nevyrábajú. Je to iste veľká škoda.

No toto však už nie je história, toto je už súčasnosť každému dobre známa a viditeľná.

Terajšia generácia prakovských strojárov má bohatú a slávnu tradíciu a históriu, na ktorú môže byť pyšná. mala by ju využívať dnes na ďalší rozvoj závodu. Najmä mladí strojári by mali hrdo, ale aj s pokorou pokračovať v tradícií svojich predkov.

Koniec 30. rokov prináša do života obce nie veľmi radostné časy. Možno povedať, že začínajú už v sept. 1937, keď zomiera uctievaný prezident T. G. Masaryk. Celá obec so smútkom počúva rozhlasový prenos jeho pohrebu pred krčmou. (Prijímač zapožičal p. Trun). Robotníci v závode v ten deň nepracujú. A potom ako by sa pretrhlo vrece nedobrými udalosťami. V máji r. 1938 je prevedená čiastočná mobilizácia. Sú odvedení 7 občania do strážnej služby. V obci je od 21. mája zavedená vojenská stráž. V jeseni je vyhlasená mobilizácia. Závod reklamuje všetkých mužov nad 30 rokov. Do 30 rokov však nemôže a preto 20 občanov je odvedených do armády. Potom prichádza Mníchov a viedenská arbitráž a Prakovce sa stávajú hraničnou obcou až do r. 1945.

18. XII. 1938 sa uskutočňujú voľby do slovenského snemu a za Hlinkovu slovenskú stranu hlasuje až 98% voličov, iba 6 sú proti. Táto strana v prechádzajúcich slobodných voľbách získala v obci iba 14% hlasov. Toto však už neboli slobodné voľby, pretože v nich bola len jedna strana. Celé obecné zastupiteľstvo prešlo do HSĽS a tak to bolo až do r. 1945. V obci bola veľká nervozita, zhon občanov za potravinami a aj nedostatok niektorých, najmä masti.

V r. 1939 dochádza ku rozbitiu Československa a ku vypuknutiu 2. svetovej vojny. Všetko toto v krátkom slede za sebou ochromí celý kultúrny a spoločenský život v obci.

Trvá to až do r. 1945. Na scénu sa dostávajú celkom iné akcie. Je to napr.: upisovanie pôžičky na hospodársku obrodu, zbierka na zlatý poklad slovenského štátu, zimná pomoc a pod.

Občania sa počas vojny uzatvárajú viac do seba, nehrajú sa divadlá, tanečné zábavy sú zakázané. Ľudia žijú zo dňa na deň v očakávaní, aby sa tá hnusná vojna čím skôr skončila. Nemyslím si však, že by rezignovali a klesali na duchu. Skôr naopak. Viacerí Prakovčania bojovali so zbraňou v ruku v SNP, v rôznych partizánskych oddieloch. Treba spomenúť aspoň týchto: František Pindroch, Ján Kroll, František Vaškovič, Ján Pindroch, Štefan Čollák, Ján Grega, Vojtech Klekner... S veľkou radosťou, vďakou a úľavou prijali všetci Prakovčania oslobodenie obce sovietskou armádou a ukončenie svetovej vojny.

Výbuch radosti a opojenia zo slobody, sa ventiloval z práci a zábave. Prakovčania v rekordnom čase dali do poriadku závod, železničné mosty v okolí, ako aj tunel v Margecanoch. Napr. už v máji sa začali prvé odliatky zo šedej liatiny. Nezaostali ani v zábave. Prvé tri, či štyri mesiace hádam každý týždeň boli zábavy v kasíne. Tančila tam celá dedina. Museli dohnať to, čo zameškali za dlhých 6 rokov. Po r. 1945, no najmä po r. 1950, dochádza v obci k rozsiahlej bytovej výstavbe. Postaví sa 20, tzv. malých domkov, 3 činžové domy smerom k Hutnému, 2 tzv. fínske domky, 8 činžových domov, 20slobodárne, závodný klub a obchodné vybavenie už na sídlisku Breziny. Veľa užitočných veci sa urobilo v priebehu rokov 1959-1960 s prípravou 200. výročia trvania závodu v terajších priestoroch. Bolo to dokončenie kúpaliská, závodného klubu. Veľký kus práce v povojnových ťažkých rokoch vykonal v obci MNV pri riešení rôznych problémov, pri výstavbe, zásobovaní, riešení služieb, atď. Vo funkcii predsedu sa v tej dobe vystriedali: Ján Eližer, Gustav Grega, Štefan Džudža a František Leško.

Záslužnú prácu v 50. rokoch na poli kultúry vykonali J. Loja, Ján Kmeť, Vinco Ňachaj, Fero Andráško, Laco Filipko, J. Mazúr, Katka Gregová, Paľo pindroch, Ľ. Jablonovský a ďalší. Jak divadelný, tak aj tanečný krúžok s ľudovou kapelou boli na vysokej amatérskej úrovni a zbierali jak okresné, tak krajské ale aj celoštátne ocenenia.

Vo februári 1947 bola obnovená a oficiálne založená TJ Spartek. Tento oddiel mal postupne tieto družstvá: fotbalové, volejbal ženy a muži, hokejové, ženský basketbal, šachy, turistický oddiel. Všetky družstvá boli zapojené v pravidelných súťažiach so striedavými úspechmi. O organizovanie športového života v obci sa v tej dobe pričimili: Vladimír Andráško, Štefan Kašický, Ján Žoldák a ďalší.

Chuť do statočnej práce nechýbala a každý chcel nejakým spôsobom vyniknúť, prispieť ku spoločnému cieľu, k reprezentácii obce a závodu.

Spôsob života Prakovčanov sa však začal výrazne meniť. Odchádzajú od svojho roľnícko-robotníckeho spôsobu života, ktorý tu prevládal viac ako 600 rokov. Rozvojom závodu dochádza k výraznému rastu zamestnancov a tým aj prílevu obyvateľov obce doslova z celého Slovenska. Datuje sa to od roku 1950. Znamená to, že títo cezpoľní sú už 40 rokov v Prakovciach a sú už teda prakovčania - Hamorčania. Veľa ich tu už má svoje deti, ale i vnukov a mnohým z nich je už aj zem prakovská ľahká.

Pôvodní Prakovčania sú už dnes v menšine a hlavne pre nich som sa snažil napísať kus histórie našej obce a závodu. Keďže cezpoľní sú už tiež Prakovčania, tak aj im patrí moja spomienka na ich nový domov. Majme ho všetci radi! Vážme a zveľaďujme si ho!

 

VII. kapitola - prílohy k putovaniu po starých Prakovciach

1. Prakovské kalendárium

Tu by som chcel opísať udalosti v časovom postupe tak, ako sa v starých Prakovciach oddávna opakovali a časť z nich, možno v pozmenenej podobe, pretrváva dodnes.

Úvodom chcem uviesť cirkevné sviatky, počas ktorých sa v závode nepracovalo: Nový rok, Tri krále, Hromnice, Veľká Noc, Svätodušné sviatky, Cyril a Metod, Ofera, Všechsvätých a Vianoce.

Január

Nový rok.Boli to pravidelné vinšovačky v každom dome. Vinšovalo sa ráno pred omšou, vinšovali starí aj mladí. Po vinšovaní chodili aj helcmanovskí Cigáni, čo sa považovalo za šťastie.

Tri krále. Tie boli známe tým, že sa začínala koleda. To dobrý farár pán Znak s kostolníkom a 4 miništrantami chodili z domu do domu. Priali všetko dobré do Nového roku, posväcovali príbytky a písali na vchodové dvere znamenia Troch kráľov a rok koledy. nebolo snáď domu, kde by koledu nevpustili. S prosbou o návštevu chodil vždy dopredu najmladší miništrant so zvončekom a ohlasoval príchod koledy. Občania grécko-katolíckeho vyznania v tento deň slávili Štedrý večer. S koledou chodil 20. januára aj grécko-katolícky pán farár z Helcmanoviec so svojim kostolníkom, ale s prakovskými miništrantami. Tam sa už chodilo väčšinou len do grécko-katolíckych rodín.

Okrem koledníkov chodievali po dedine aj jasličkári. Boli to vždy 2-3 partie mladých, 12-14 ročných chlapcov, ktoré nacvičili príslušné koledy a potom s nimi chodili po domoch. Vždy v nich bol anjel s jasličkami, Kubo, Starý a Fedor s Janom. Zvlášť pre deti to bola udalosť na ktorú dlho spomínali.

Ináč bol január mesiacom poľnohospodárskeho kľudu a bolo v ňom najviac tanečných zábav, ktoré končili pôstom.

Február.Ten bol vždy v znamení fašiangov, Hromníc a pôstu. Na Hromnice obyvatelia obce išli do kostola na vysviacku hromničných sviečok, ktoré potom v čase letných búrok mali chrániť ich príbytky pred hromami a bleskami. Na koniec fašiangov, pred popolečnou stredou, bola vždy zábava. Mnohokrát aj bál s maskami. V rodinách sa napiekli tradičné kreple a hozu-plozn, to sa donieslo na zábavu, ktorá zvlášť na koniec fašiangov bola dosť neviazaná. Robili sa rôzne žarty a recesie, ktoré na inej zábave by neprešli. Známe sú aj tzv. šibrinkové zábavy. Fašiangové bály boli doménou hasičou, ktorí na nich vždy niečo podvodného vymysleli.

Marec.V tomto mesiaci sa začalo s prípravou a opravou poľnohospodárskeho náradia. Opravovali sa hrable, robili poriská do grac, rohačiek a motýk, opravovali sa kosy, aby bolo všetko, keď nadíde čas, pripravené. Zábavy už išli stranou. Pravidelne bol 12. marca v Jasove jarmok na prasatá. Bol známy široko-ďaleko, pretože sa na ňom predávalo výborné maďarské plemeno, ktoré mali Prakovčania veľmi v obľube. Bolo dobre jak na masť, tak aj na mäso. Už rána partie prakovských chlapcov aj chlapov išli peši do Jasova a neskoro večer sa vrácali naspäť už aj s kvičiacimi prasiatkami. Šlo sa okolo Zimnej vody, cez Vrch na Luciabaňu a potom bučinou a lúkami ponad Poproč do Jasova. Cesta tam trvala 4-5 hodín. Po krátkom 2-3 hodinovom pobyte na trhovisku v jasove, znova na cestu domov. Priasiatko vo vreci a vrece na pleci a šlo sa. V niektorých rokoch sa prekonával ešte od Zimnej vody na Vrch aj sneh. Prasiatko však muselo byť, tak sa poňho šlo!

V utorok po Smrtnej nedeli sa zase navštevoval jarmok v Gelnici, ktorý bol výkladný a aj ľahšie dostupný. Tu si obyvatelia nakúpili niektoré veci, potrebné najmä na Veľkú Noc. Dalo sa tam ozaj kúpiť všetko, pričom nechýbali rôzne atrakcie.

Veľká Noc sa začínala už na Zelený štvrtok, ktorý bol hlavne venovaný pečeniu rôznych koláčov - kuchov, rožkov a pasky. Bolo ďalej zvykom, že na Zelený štvrtok sa prvýraz umývali najmä chlapci a dievčatá a to v studenej vode potoka. Verilo sa, že čistá voda prináša šťastie, zbavuje ľudí chorôb a očisťuje ich. Veľmi krásnou povinnosťou bolo to, že pred Veľkou Nocou sa chodili čistiť lesné a poľné studničky.

Na Veľký piatok sa zachovával prísny pôst a v sobotu sa išlo do kostola na Vzkriesene.

Na Veľkonočnú nedeľu ráno sa celá dedina zišla pri kostole, kde sa svätila paska. Po jej posvätení nastal cval cez ploty a záhrady domov, pretože každý chcel byť prvý s páskou doma, aby mal šťastie. Na Veľkú Noc sa vždy varila šunka - šoldra. Bola z vlastnej zabíjačky, ponechaná na túto príležitosť. No a Veľkonočný pondelok to boli polievačky. Polievali mladí a ešte mladší chlapci. Aj starí páni mali však vybraté svoje dámy. Kúpačka sa musela skončiť doobeda, poobede už kúpačov nikde nepustili.

Medzi prvé výlety do prírody patrilo aj chytanie žiab. Na toto boli niektorí chlapci úplni machri. Hlavný revír boli veľké mláky pri veľkej stanici, Tertuv brith, ale aj potoky. 6abie stehienka s vajíčkami bola božská lahôdka.

V marci sa už aj v Prakovciach pomaly hlásila jar, ale obyčajne až koncom mesiaca. Ako prvé kvietky boli virčoličky a snežienky. A to boli aj prvé pravidelné výlety do prírody. Samozrejme, že išli obyčajne len chlapi a chlapci, a že sa to nezaobišlo bez pečenia slaniny a nejakej tej čistej a žeruchy . Na virčoličky sa chodilo ku Rozsypanej skalke a pod Lenďakovu. Na snežienky zase na Mníšansku kloptáň a až na Rabastein. Na tieto jarné výlety sa vždy niekam po niečo šlo - aspoň takto muži ženám zdôvodňovali . Keď domov prišli bez kvietkov a samozrejme aj bez pálenky, tak povedali, že ešte nerastú, aleže na budúcu nedeľu už iste rásť budú.

Apríl. Toto bol už prvý jarný mesiac a ten určoval čo všetko sa má doma a na poli urobiť. Začala sa opravmi plotov v záhradkách a záhradách. Potom sa začal vývoz hnoja na role a lúky. Po tomto nasledovalo čistenie lúk, spojené s vynášaním popola a hnojením. Nasledovalo siatie žita alebo ovsa a ošetrenie ovocných stromov a kríkov ríbezlí, či egreša. Čiže aprílom začína kolotoč poľnohospodárskych prác, ktorý končil až v októbri. Koncom mesiaca sa už začínali objavovať aj smrže, na ktoré sa chodilo na Štefanových, do jarčeka za Sillom. Neboli to huby zvlásť obľubené a zbierali ich len niektorí hubári. V apríli sa tiež pravidelne robili ploty, najmä na lesných pastviskách , aby kravy neničili lesný porast a najmä mladinu.

 

Máj.Začínal sa slávnostným výhonom kráv a jalovíc na pastvu, čo bolo udalosťou pre celú obec. Výhon bol v Doline na mieste aj zvanom Výhon. Bol vždy v prvú májovú nedeľu a začínal tým, že pastieri zaklopali na začiatku Výhona dlhú reťaz cez celú cestu, cez ktorú pre šťastie musela prejsť každá krava, či jalovica . Bol to rituál, ktorý musel byť dôsledne prevedený. Kravy sa vyháňali tesne poobede, čo bola robota chlapov, ktorí si kravy na výhon dopravili. Boli s tým aj veľké trápenia, pretože dobytok, ktorý bol celú zimu ustajnený a dobre krmený, pri vypustení z maštale išiel všade inde, len nie tam, kde ho majiteľ mať - teda na Výhode. Poobede prišli na výhon už celé rodiny, ženy s napečenými bryndzovníkmi

nakladali sa ohne, piekla sa slanina, popíjala čisté a čapované pivo, s párkami tam servíroval Ďuri Godor. V prekrásnej prírode krásny zvyk, na ktorý sa každý tešil. Ešte niečo k tomu paseniu kráv. Tie, ktoré sa nedojili a jalovice, chodili na celý deň až Za skalu alebo Palkovej doliny. Tie, ktoré sa dojili, volali ich poludňarky, tie sa pásli len po Capkovi alebo pod Tertovým, brehom, pretože sa na obed vracali na dojenie. Poobede znova na tie isté miesta odchádzali. Po zbere otavy a zemiakov sa dobytok pásol už na poliach v blízkosti obce. Aj tu vidieť ten dobrý gazdovský rozum.

V obci sa zemiaky sadili zásadne vždy až po 1. máji, aby išli aspoň do trochu teplej zeme. Sadenie nebolo nijak časovo náročné, pretože za pluhom sa to pomerne rýchlo zvládlo. Po zasadení zemiakov sa začalo s hotovením dreva, aby do zimy vyschlo. Druhá časť dreva sa potom chystala v septembri. Drevo sa pripravovalo všade v blízkom okolí. Spôsob som už v predchádzajúcej časti popísal.

Okrem toho samotný mesiac bol aj mesiacom častých výletov do prírody, už nie po niečo, ale len tak celé rodiny v nedeľné odpoludnia. Piekla sa slanina, či varil guľáš alebo piekla živánska Deti si varili cukor - karamel, zbierali kvety , či nejako inak sa hrali. Každá gazdiná si dala ešte do poriadku celú zeleninovú a kvetinovú záhradku, pretože si už bola istá, že ju jej ľadoví chlopi nespália.

Veľkým cirkevným sviatkom boli v obci Svätodušné sviatky - rusadľa. Rodiny si svoje domy a dvory v tieto dni zvlášť dobre vyčistili a dvere či dvierka ozdobili lipovými alebo brezovými vetvičkami. Mimoriadne pekné boli v ten deň cirkevné slávnosti v kostole a jeho okolí.

Jún.Do polovice júna sa museli dať do poriadku zemiaky. Najprv sa okopali a potom ohrabali. Práce si vyžiadali dosť námahy, ale robila ich celá rodina, tak sa zvládli pomerne rýchlo. Po nich už nasledovali sená. Na tieto sa nastupovalo obyčajne okolo Jána a pri dobrom počasí trvali práce okolo sena asi 10 dní. Všetky sená boli kvalitne vysušené, na tom zvlášť záležala ich kvalita a od toho zasa kvalitné krmivo pre dobytok. Po zobratí sena ostáva asi 6-7 týždňová prestávka v poľnohospodárskych prácach a dedina sa venuje veľmi častým a užitočným výletom do prírody. Okolie Prakoviec bolo od pradávna bohaté na úrodu borovníc, malín, černíc, brusníc a húb.

Júl.Ako prvé sa začali zbierať borovnice. Tieto rástli v blízkom i vzdialenejšom okolí obce. V blízkosti to bola Ondrova, Pri krížu, Nad Hustým a ďalej zasa na Komorovej, Hricových a Matzových lúkach. Borovnice sa v zásade spotrebovali doma - sušili sa, robili sa na šťavu alebo ináč zavárali. Vo veľmi malej miere sa predávali.

Po borovniciach prišli maliny a to už boli prakticky celodenné výlety. V 30. rokoch sa najviac malín vyskytovalo na dosť vzdialených uhliskách a to najmä na Capkových, za Skalu, Pod Mosciskami a na Rozsypanej skalke. Keďže sa jednalo o celodenné výlety do vzdialenejších miest, rodičia detí zverovali do opatery staršej osobe. V Doline boli známe a obľúbené vodkyne zberačov malín nina Gregová - Juhaska, nina Pavlína Andrášková a nina Jevka Šimková. V čase sezóny, ktorá trvala asi 15-20 dní sa každý deň okrem nedele ponáhľali deti so svojou vodkyňou do uhlísk. Tam každý dostal pridelený svoj rajón, určený čas na svačinu a odpočinok, ako aj pravidelné ozývanie sa, aby sa niekto nestratil. Deti svoju vodkyňu na slovo počúvali. Časť malín sa spotrebovala doma, väčšinou na šťavu a lekvár. Hodne sa predávalo a to do zberne, ktorá bola vo dvore u Puškárových. Takto si deti, ako aj rodiny prilepšovali do rodinného rozpočtu. Dobrý zberač si mohol za deň zarobiť asi 30,- Kčs, čo bolo na túto dobu dosť. Topánky od Baťu vtedy stáli 29,- Kčs.

Súčasne sa zbierali aj černice, ale tých až tak veľa nebolo a ani u Prakovčanov neboli vtedy nejako zvlášť obľúbené.

Otcovia so synmi, zvlášť v nedeľu zavčas rána, chodievali na huby. obyčajne na dubáky, kozáre, holubnice a kuriatka. Huby v tej dobe rástli všade v celom blízkom i ďalšom okolí obce. Najznámejšie však boli hubárske terény Za Poľanu, na Bočnej ceste, na Dzurovej mláke, na Štefankových, na Stadloch, v Konechore, na Seľanským a inde. Huby obohatili jedálny lístok o dobrú praženicu s údenou slaninou, či dobrou hubovou polievkou. Zbytok sa usušil a spotrebovával sa celú zimu.

Zvláštnou udalosťou koncom júla bola slávnosť sv. Anny, ktorá sa slávila tak, že sa chodilo na odpust ku Rudnému. To bol zase prakticky 2-dňový výlet, prežitý v lone krásnej letnej prírody. Cesta tam merala asi 20 km a šlo sa neustále lesom. zúčastňovalo sa jej od 80-100 obyvateľov Prakoviec. Začala sa od Kríža, cez Rovinku, Zimnú vodu na Trohanky a odtiaľ hrebeňom ponad Zlatú Idku, Luciabaňu a Poproč do Rudného. Pri Krížu bola veľká rozlúčka a pri Zimnej vode malá rozlúčka. Ďalej pokračovali už len pútnici. Cesta trvala asi 6 hodín. Pútnici spali vonku v prírode, pod pútnickým kostolom pri ohňoch. Vždy tam bolo veľa ľudí z celého okolia od Štósu, Medzeva a Jasova až po Košice. Po bohoslužbách sa šlo domov. Každý už mal nakúpené rôzne púťové darčeky pre najbližších. Boli to obyčajne sväté obrázky, turecký med, medovníkové ružence a srdcia. Na ceste naspäť bolo malé uvítanie pri Zimnej vode a pred večerom už pri Kríži mnoho občanov vítalo pútnikov. títo im rozdávali darčeky, rozprávali príhody a unavení z 2-dňovej cesty si povedali, že na rok pôjdu znovu. Zvlášť príťažlivé to bolo pre 15-18-ročnú mládež, ktorá na púti videla všetko možné i nemožné. Od medveďov, opíc, papagájov a rôznych maškŕt, až po ženu rybu, muža gorilu, atď.

August. Tento mesiac sa niesol v znamení dvoch hlavných prác. Bol to druhý zber z lúk - otavy a zber žita, či ovsa. Zber otavy už prebiehal kľudnejšie ako sena a žita zase nebolo toľko, žeby znamenalo veľkú robotu. Ak čas prial, tak sa všetko pekne pozbieralo a aj vymlátilo. Ak ostal čas tak sa porobili ešte nejaké práce okolo dreva. Tento mesiac bol dosť častým termínom pre svadby.

Veľmi pekné nedeľné podvečery, keď už otavy a žita skončili, vedeli vytvoriť harmonikári v Doline. predstavte si, krásny letný nedeľný podvečer, ľudia sedia v pokoji na lavičkách na priedomí. Akoby mier zasadol nad Prakovce. A do toho sa ozve harmonika - heligonka a hrá na nej p. Gusti Klekner. Na a na druhom behu Doliny sa mu ozve p. Grega Juraj. A tak raz jeden, raz druhý a zase spolu hrajú a celá Dolina ich v tichosti a pokore počúva. A počúvala by ich snáď stále. Pamätáte sa, ešte na to, starí doliňáre? Je to nezabudnuteľné! Aj tak si vedeli skromní a pracovití Prakovčania krášliť svoj život.

September. Bol významným mesiacom, pretože sa dňa 8. septembra vždy slávil odpust - ofere, deň vysviacky kostola v obci. Ešte predtým v prvý septembrový pondelok sa išlo na trh do Gelnice. Tam sa zaobstarajú nejaké potrebné veci na oferu a pre deti do školy. Na tento sviatok sa celá obec už dlhšiu dobu pripravovala. Tá spočívala jednak v urobení bezvadného poriadku v obci - napr. jesenné čistenie potokov bolo vždy pred oferou. Ďalej sa pripravili rôzne jedlá a zákusky na pohostenie hostí. Hostia vždy prichádzali z Gelnice, Helcmanoviec, Medzeva, Luciabane a i. Gelničania prichádzali s procesiou a ostatní len tak do rodín a po známych. Príprava pokrmov bola preto vždy väčšia, ako iba pre vlastnú rodinu. Už do včasného rána boli v centre pred Pollakom, krčmou a poštou rozmiestnené šiatre s rôznym drobným tovarom, zo dvaja lacní Jožkovia s krošňami a voz, na ktorom predávali melóny a dyne. Nechýbali ani zmrzlinári a medovnikári z Gelnice. Po veľkej omši sa občania zišli v centre obce, zvítali sa so známymi, rodinou, poprezerali šiatre, zašli na pivo a potom sa s hosťami rozišli do svojich domovov na hostinu. Táto trvala do neskorého popoludnia a na mnohých dvoroch a záhradách vyhrávala harmonika, ale aj cigánski husliari z Helcmanoviec. Na oferu sa už zarezávali aj prvé kurčatá a tak tieto tiež spestrovali jedálny lístok.

Hneď po ofere prišla jedna z veľkých robôt a to zber zemiakov. Rodiny a známi si navzájom vypomáhali, aby zber prebiehal čo najrýchlejšie. Kopalo 8-10 žien, deti zbierali a muži narábali s vrecami. Bola to jedna z najťažších prác. Ak bolo počasie, kopalo sa od rána do večera. Neskoro večer, ba i v noci, sa zemiaky zvážali do pivníc. Po uplynutí pár dní sa išlo zemiačnisko upratať a tak po celom chotári sa rozhoreli a rozdymili ohne, na ktorých horela suchá vňať, ale aj iné nečistoty. Súčasťou tohto bolo aj pečenie zemiakov a zapíjal sa oldomáš po ťažkej práci. Do konca mesiaca však ešte ostávalo hodne práce s rezaním, štiepaním a ukladaním dreva. Septembrom končili poľnohospodárske práce v obci a nastal polročný poľnohospodársky kľud, obec prešla na iný rytmus.

Október.Mesiac charakterizovaný zberom ovocia a zeleniny a októbrovými pobožnosťami. Gazdiné zobrali úrodu zeleniny zo záhradiek a uložili ju do pivníc. Gazdovia zase úrodu jabĺk a hrušiek a uskladnili ich do sena na pôjdoch. Zbierali sa aj väčšie plánky, ktoré sa dávali do sudov s kyslou kapustou. Bola to zvlášť dobrá pochúťka. V každej rodine naložili veľký sud kapusty, ktorá bola cez zimu výdatným zdrojom vitamínov. Jesenné vychádzky do prírody boli spojené so zberom brusníc, orechov a rýdzikov. Na brusnice sa chodilo na Koptáň, Mníšansku ploptáň a Matzove lúky. V menšom množstve sa nachádzali aj na Mlynárke. Na rýdziky sa chodilo Pod mosciska, do Ceplej doliny, a ku Ňochovej. Rástli však aj za Poľanu a i. Na orechy sa chodilo na okraj lesov a hodne ich bola aj na Dolinke a na Pukľu. Zozbieralo sa vždy všetko čo sa dalo, čo prinášala v hojnosti príroda a vždy to bolo spojované s príjemnými výletmi do prírody. po celý mesiac časť obyvateľov chodila na októbrové pobožnosti. Večer už za tmy svetlo lampášov vytváralo idylické prostredie. S pomerne veľkou slávou sa oslavoval Deň slobody - 28. október. Oslavy boli pri starej kapličke, ktorá na takéto účely veľmi vyhovovala. V pekných októbrových dňoch ženy aj s deťmi chodili na zber suchého lístia, najmä do Konechory. Toto potom slúžilo ako podstieľka pod kravy.

November. začínal sa sviatkom zosnulých - Dušičkami. Už viacej dní predtým sa upravovali hroby a vždy pravidelne aj celý cintorín. Sviečky sa zásadne začali páliť až po súmraku. Celé rodiny dosť dlho do noci stáli v piéte a pohnutí pri hroboch svojich najbližších. tento mesiac môžeme hodnotiť ako taký voľnejší a okolo domu sa robili už len také menšie práce. Pripravovala sa napr. na dlhšie obdobie sečka, zazimovali sa včely, štopkali sa husi a pod. Koncom mesiaca však už začali veľké prípravy na zabíjačku. Začalo to prípravou špajlí, rôznych prísad a pod. Ale ešte medzitým sa muselo na Ondreja liať v každej dedine olovo. Ondreju, Ondreju, na tebe olovo lejú...

December. V období od 25. novembra do 15. decembra sa až na malé výnimky, musela uskutočniť v každej rodine zabíjačka. Bolo snáď iba pár rodín, ktoré brava nechovali. Zabíjačka bola vždy veľkou udalosťou v rodine. Tešili sa na ňu starí, aj mládež. Začínala sa už zavčas ráno, ešte za tmy, rozložením ohňa pod veľkým kostolom, v ktorom sa v prvom rade pripravovala vriaca voda. Nechcem tu popisovať celú technológiu zabíjačky, ale len veci, ktoré boli pre ňu charakteristické. Z každej zabíjačky susedom, známym a rodine, deti roznášali kotlovú polievku a v nej hurku. Zvlášť určeným ešte ku tomu klobásu a kus mäsa. títo to zase opakovali takže v priebehu 2-4 týždňov sa Prakovčania týchto dobrôt až prejedli. Všetko sa muselo spracovať ešte v ten deň, len údenie a vyprážanie šmaľcu, sa odložilo na ďalšie dni. Všetko však tak, aby už na Vianoce bolo údené mäso, rebrá a klobásy k dispozícii. Zabíjačkový večer končil parádnou hostinou, na ktorej pivo, čistá a zabíjačkové dobroty lámali stôl a celá spoločnosť sa mnohokrát rozchádzala až po polnoci.

Významným sviatkom bol aj Mikuláš. Zvlášť sa naň tešili deti a rodičia sa im rôznymi, i keď skromnými, darčekmi snažili urobiť radosť. Po dedine pravidelne každý rok chodil Mikuláš s čertom, ktorý zle-nedobre vyčíňal v rodinách, kde údajne nepočúvali. Ako sa to dozvedel, to nikto dodnes nevie.

Predvianočný čas začínal 12. decembra výkladným jarmokom v Gelnici, kde si mohli rodiny jednotlivé potrebné veci na Vianoce zadovážiť. Oslava vianočných sviatkov bola v celej obci i v každej rodine vždy slávnostní a veľmi dôstojná. V týchto dňoch zmizli všetky zvady a neprávosti a každý sa snažil rozsievať okolo seba dobrotu. To snáď bolo to najkrajšie. Prípravy na Vianoce boli dôkladné a všetky veci, záležitosti, strava boli akési obradné a zákonité. Možno že v niektorých rodinách rozdielne, ale v prevažnej miere platili tieto zásady: na vianočnom stole boli tieto jedlá - kapustnica, lokša, pražené udené rebrá s gruľovníkami, beľuše a kuchy s makovými rožkami. Ryba v tej dobe ešte v Prakovciach nebola, prišla až po 2. svetovej vojne. Na Štedrý večer bola celá rodina pokope. Po večeri išli deti spievať koledy ku starým rodičom a iným blízkym príbuzným. Chodili samozrejme aj tzv. profesionálni spievači. Na polnočnej omši sa zúčastňovala veľká časť občanov. Na Božie narodenie sa chodilo od rána vinšovať a potom po omši, poobede, sa rodiny navzájom navštevovali. Na Štefana bola vždy v krčme a kasinove štefánska zábava. Tieto zásady sa pravidelne celé roky dodržiavali. Samotná štedrá večera bol slávnostný obrad. Od nezapáleného svetla cez vyháňanie škriatkov, ktorým hovorili škvirky, slávnostná večera až po rozdávanie darčekov, vinšov a spev kolied.

Posledný deň v roku Silvester nebol až tak veľmi v obci oslavovaný. Bola síce silvestrovská zábava, ale v popredí boli tzv. čakania Nového roku. Spojila sa parta mládeže, ktorá sa už dávno predtým rozhodla, že tento rok čakáme nový rok napr. u Margitky, Liny, či Bélu a podľa toho sa už všetko zariaďovalo. Každý doniesol pitia a jediva a Nový rok sa moíhol čakať.

Tak toto je krátke kalendárium Prakoviec, ktoré sa dlhé roky pravidelne opakovalo. Až ho nové časy niekde viac, niekde menej, poznamenali. Chcel by som ku ním dodať ešte jednu poznámku a jednu spomienku. Poznamenávam, že oslavovali sa iba meniny, nikdy nie narodeniny a u žien už vôbec nie. Prvé narodeniny u mužov sa slávili až pri dožitých 60. rokov. Dnes je to už úplne ináč.

Chcel by som na záver kalendária povedať pár slov o mojom starom otcovi, po maminej strane a to Jakubovi Pindrochovi. Myslím si, že do kalendária zapadne. Píšem to aj preto, že rod Pindrochových je určite jeden z najstarších a najrozšírenejších rodov v Prakovciach. Meno Pindroch je úzko spojené s výrobou železa už od pradávna.

Na môjho starého otca, zomrel v r. 1948, mam tie najkrajšie spomienky najmä z detstva. Bol veľkým milovníkom prírody a organizátorom veselých a nezabudnuteľných zážitkov a výletov do prírody. Vychádzky do prírody, pravidelne v určitý deň v roku, organizovaný za účasti rodinných príslušníkov, mi nikdy nevymiznú z pamäti a ostanú trvalým zážitkom. Boli to výlety na prvé jarné kvietky, na prvú kukučku, na žeruchu, na Jakuba, na Zuzanu, na hríby, na orechy, na rýdziky, po vianočný stromček, slovom po celý rok. A pritom každý výlet mal svoju zvláštnosť, pravidlo, zvláštny obrad, zviazaný s prírodou. Na každý tento výlet som s ním ako chlapec chodieval a obdivoval jeho pohyb, spôsoby, vzťah a úctu k prírode. Všetko malo svoje pravidlá a všetko sa muselo robiť tak, ako on robil. Oheň sa musel klásť tak, a nie inak, podobne sa musela piecť slanina, huby, piť voda, pripravovať a či piť čistú. Chráň Boh zanechať v prírode neporiadok. Požíval v rodine značnú autoritu a jeho slovo platilo ako zákon. Svojho času bol náruživým poľovníkom. Potom však poľovačku zanechal, nechcel zabíjať zver, ale prírodu nikdy nenechal. Od neho som sa naučil dívať sa správnymi očami na prírodu, mať ju rád a hľadať v nej útechu i pobavenie. On ma naučil poznávať po mene všetky cesty, lúky, doliny, chodníky a vŕšky po celom šírom okolí Prakoviec a dodnes som ich nezabudol. Vedel organizovať nezabudnuteľné zabíjačky, oslavy menín, majálesy , ktoré po jeho smrti nevedel z rodiny už nik obnoviť. Okrem lásky k prírode veľmi rád spieval. Mal dobrý hlas a vedel veľmi mnoho starých prakovských aj sloveských pesničiek. Bol dobrým vlastencom Slovákom, čo dával aj zjavne najavo a preto mal časté spory vo fabrike s inonárodný vedením. V priebehu 10. rokov bol prvou svetovou vojnou 2x v Amerike. Zarobil na dom a po roku 1912 ostal v Prakovciach natrvalo. Ako zlievač bol dobrým odborníkom a až do odchodu na dôchodok v r. 1936 dlhoročným zlievačským majstrom. Veľa prakovských zlievačov sa u neho vyučilo. Okrem toho bol činný aj verejne.20 rokov vykonával funkciu obecného pokladníka, jeden čas podrichtára a dlhé roky predsedu Slovenskej ligy. Vychoval početnú rodinu - 8 detí. Medzi prvými posielal svojich synov do škôl a vychovával celú svoju rozvetvenú rodinu v láske k vlasti, pracovitosti a k úcte k ľuďom. Stará matka, ktorá sa dožila vysokého veku 84. rokov vždy strážila starého otca , bála sa o obecnú pokladňu a vravela, že nebyť jej tak starý otec celú obecnú pokladňu s jeho kompániou prepijú. To ovšem nebola tak celkom pravda. Ale to nič.

Touto spomienkou na starého otca prakovské kalendárium

 

 

môžem ukončiť. Uvádzam ho tu aj preto, aby som v ňom zosobnil jedného z mnohých našich dedov a pradedov , ktorí utvárali osudy Prakoviec. Patrí im úcta a vďaka. Pre mňa je vzorom môj starý otec dodnes.

 

2. Zoznam mien obyvateľov z roku 1898

Koščo, Vitkovský, Pindroch, Andraško, Liba, Šimko, Grega, Zavacký, Bučko, Klakner, Eližer, Silla, Mihályi, Novák, Hortáth, Nižník, Kašický, Baluch, Ivan, Výrostek, Leško, Hupka, Špitz, Homza, Kuchta, Pojdák, Falatko, Kolesár, Lipták, Ganz, Harakovský, Bodnár, Hricko, Kurjan, Sadvar, Potočňák, Galko, Lellák, Žoldák, Haus, Urban Pollák,Čollák, Sakáč, Farka Džudža.

Celkom sa tu teda vyskytuje 46 mien. Frekvencia jednotlivých mien je takáto:

Pindroch 8x

Šimko 6x

Čollák, Klekner 5x

Bučko, Kašický 4x

Andraško, Grega, Silla, Leško a Pojdák 3x

 

Ostatné mená sa vyskytujú menejkrát. V tom zozname nenájdeme ešte mená ako napr., Blažovský, Tomljan, Daňko, Gutan,Dvorjačanský, Gajdoš, Matz , Garčar, Križek, Mackovjak, Muňák, Pankevič, Reppel, Komora.

V tomto zozname je uvedených 118 čísel domov, čoby zodpovedalo asi 450 obyvateľov.

Aj však zrovnáme tento zoznam so zoznamom,z r. 1933, tak zase v ňom už nie sú tieto mená: Mihýlyi, Baluch, Špitz, Bodnár, Hricko, Potočňák, Galko aFarkaš. Tieto rodiny sa asi z Prakoviec postupne vysťahovali.

 

 

3. Zoznam mien obyvateľov z r. 1933

 

1. Jozef Andráško s manželkou rod. Mária Pindrochová

2. Karol Andráško s manželkou rod. Emma Tomleinová

3. Leopold Andráško

4. vd. Paulína A ndrášková, rod. Bučková

5. Štefan Andráško s manželkou rod. Anna Tomleinová

6. Mária Blažovská

7. Terézia Andrášková, rod. Kleknerová

8. František Bučko s manželkou rod. Mária Kleknerová

9. Július Tomlein s manželkou rod. Františka Kašická

10. Ján Bučko s manželkou rod. Verona Polláková

11. Gustáv Bučko ml.

12. Gustav Bučko s manželkou rod. Polláková

13. Jozef Bučko s manželkou rod. Margita Andrášková

14. Karol Bučko s manželkou rod. Mária Kleknerová

15. vd. Mária Bučková, rod. Pindrochová

16. Rudolf Bučko s manželkou rod. Helena Šimková

17. Štefan Bučko s manželkou rod. Katarína Vimpeľová

18. František Čollák

19. Ján Čollák s manželkou rod. Mária Šoltésová

20 Jozef Čollák s manželkou rod. Eva Kašická

21. Michal Čollák ml,

22. Michal Čollák s manželkou rod, Anna Kovaľová

23. Ján Daňko s manželkou rod. Emma Žoldáková

24. Štefan Daňko

25. Katarína Gutanová, rod. Daňková

26. Ján Dvorjačanský s manželkou rod. Mária Gazarová

27. vd. Katarína Džudžová rod. Gričová

28. Štefan Džudža s manželkou rod. Apolónia Pojdáková

29. František Eližer s manželkou Mária Nižníková

30. Gustav Eližer s manželkou rod. Mária Nižníková

31. Ján Eližer s manželkou rod. Magita Kašická

32. Rudolf Eližer

33. Štefan Eližer s manželkou rod. Mária Tomleinová

34. Ondrej Gajdoš

35. Mikuláš Gajdoš

36. Viliam Gans

37. Ondrej Grega s manželkou rod. Júlia Nováková

38. Gustav Grega a manželka rod. Mária Matzová

39. ml. Ján Grega a manželka rod. Paulína Kašická

40. Ján Grega st. a manželka rod. Katarína Šimková

41. Juraj Grega a manželka rod. Mária Gregová

42. Simon Grega a manželka Terézia Liptáková

43. Ján Gdovják a manželka rod. Etela Sadvarová

44. vd. Anna Gričová, rod. Džudžová

45. Śtefan Kohan a manželka rod. Vilma Fodorová

46. Ondrej Harakovský a manželka rod. Matilda Patzová

47. Ján Harakovský a manželka rod. Terézia Oravcová

48. Alexander Horváth manželka rod. Paula Matzová

49. vd. Irma Horváthová rod. Troháňová

50. Andrej Garčar a manželka rod. Katarína Bučková

51. Ján Hupka

52.Jozef Hupka a manželka rod. Anna Sýkorová

53. Leopold Hupka a manželka rod. Terézia Ganzová

54.vd. Emma Hupková, rod. Koščová Emma

55. Ján Ivan a manželka rod. Alžbeta Čelakovská

56. Ján Ivan a manželka rod. Mária Lešková

57. Ján Kašický a manželka rod. Mária Žoldáková

58. Konštantín Žoldák

59. Jozef Kašický a manželka rod,. Alžbeta Hudáková

60. Michal Kašický a manželka rod. Mária Slovinská

61. Ján Klekner a manželka rod. Anna Kašická

62. vd. Mária Kleknerová, rod Pindrochová

63. Štefan Klekner a manželka rod. Mária Dvorjančanská

64. Roman Klekner a manželka rod. Mária Libová

65. Klement Kohan a manželka rod. Eva Zavacká

66. Jozef Kolesár a manželka rod. Emma Gajdošová

67. Rudolf Kolesár a manželka rod. Anna Gajdošová

68. Albert Koščo a manželka rodená Anna Kohanová

69. Štefan Koščo

70. Jozef Križek a manželka rodená Irená Šimková

71. Ondrej Lellák a manželka rodená Mária Eližerová

72. Ondrej Leško a manželka rodená Mária Sillová

73. Ján Leško a manželka rodená Mária Kovaličová

74. Jozef Leško a manželka rodená Anna Čolláková

75. Roman Leško

76. Štefan Leško a manželka rodená Anna Čolláková

78. Štefan Liba a manželka rodená Veronika Kovaličková

79. Ondrej Lipták

80. Michal Lipták a manželka rodená Johana Kašická

81. Štefan Lipták

82. Mária Liptáková, rodená Gregová

83.František Lisoň a manželka rodená Adela Lešková

84. František Lisoň st. a manžela rodená Anna Oravcová

85. Michal Mackovjak

86. František Matz a manž. rod. Anna Volčanová

87. Vojtech Matz a manž. rod. Anna Oravcová

88. Ján Murňák a manž. rod. Katarína Špietzová

89. Štefan Murňák

90. Jozef Klekner

91. Štefan Nižník a manž. rod. Mária Lenártová

92. Ondrej Pankevič a manž. rod. Johana Sadvarová

93. Ján Pankievič a manž. rod. Mária Barčová

94. Ján Pindroh (Bakoš) a manž. rod. Margita Džudžová

95. Ján Falatko

96. Ondrej Pindroch

97. Vojtech Urban

98. Ján Pindroch (Bučko) a manž. rod. Mária Pindrochová

99. Jozef Pindroch a manž. Mária Horváthová

100. Jakub Pindroch a manž. rod. Zuzana Pindrochová

101. Zuzana Kleknerová

102. Juraj Pindroch ml. a manž. rod. Katarína Žoldáková

103. Juraj Pindroch Vojtila a manž. rod. mária Sadvarová

104. Štefan Pindroch Vojtila a manž. rod. Mária Bučková

105. Michal Pindroch a manž. rod. Mária Turčanová

106. Roman Pindroch a manž. rod. Anna Horváthová

107.Simon Pindroch st.

108. Simon Pindroch ml a manž. rod. paulína Pindrochová

109. Ondrej pojdák a manž. rod. Mária Nižníková

110. Karol Pojdák a manž. rod. Helena liptáková

111. Matej Pojdák a manž. rod. Anna Gregová

112. Štefan Pojdák a manž. rod. Mária Pindrochová

113. Ján Pollák a manž. rod. Mária Rusnáková

114. Ľudevít Pollák a manž. rod. Irena Školníková

115. Mária Polláková, vydatá Saučuková

116. Helena Polláková, rod. Gregová

117. Roman Pollák

118. Štefan Pollák a manž. rod. Emma Sillová

119. Ján Puškár

120. Albert Reppel st.

121. Albert Reppel ml. a manž. rod. Mária Daňková

122. Ján Reppel a manž. rod. Viktória Murňáková

123. Koloman Sadvar a manž. Mária Sillová

124. Ján Sadvar

125. Štefan Sadvar a manž. rod. Justína Daňková

126. Apolónia Sýkorová-Lelláková

127. Anna Sillová, rod. Nagyová

128. Ondrej Silla st.

129. Ondrej Silla ml.

130. František Silla a manž. rod. Emma Kašická

131. Ján Silla a manž. rod. Anna Džudžová

132. Jozef Silla a manž. rod. Anna Kleknerová

133. vd. Anna Pindrochová, rod. Baluchová

134. vd. Anna Šimková, rod. Kašická

135. Ján Šimko a manž. rod. Johana Juhásová

136. Ján Šimko a manž. rod. Emma Pindrochová

137. Klement Šimko a manž. Katarína Helcmanovská

138. Michal Šimko a manž. rod. katarína Kolesárová

139. Štefan Šimko a manž. rod. Mária Kašická

140. Roman Šimko

141. Ján Šoltýs a manž. rod. Zuzana Pindrochová

142. Ondrej Haus - Špitz a manž. rod. Mária Hennelová

143. Ján Tomlein

144. Július Urban a manž. rod. margita Zápotocká

145. Gustav Urban a manž. rod. Helena Kleknerová

146. Štefan Urban a manž. rod. Katarína Polláková

147. Jozef Witkovský

148. Jozef Vojtila a manž. Mária Šimková

149. Jozef Zavacký a manž. rod. Rozália Garčarová

150. Anna Žoldáková, rod. Liptáková

151. vd. Mária Žoldáková, rod. Liptáková

151. vd. Mária Žoldáková, rod. Šoltýsová

152. Ján Žoldák a manž. rod. Anna Daňková

153. Mária Pindrochová, rod. Pindrochová

Zoznam mien obyvateľov obce je podľa kpno-predajných zmlúv pri kúpe Štefankových.

Zoznam pripravil Okresný súd Gelnica dňa 2. júna 1993 a podpísal ho vedúci kancelárie František Kratochvíl.

4. Prakovce okolo r. 1930 - domy a ich obyvatelia

 

a/ centrum - Puškár, Pollák, Hiszem, Siszem, Sadvar, Praxatorka, Kovalčík

b/ Zacintorínom - Lipták, Pinčák

c/ Závod a okolie - Schmidt, Királyi, Romer, Andraško, Witkovský, Tengler, Mráz, Eližer

d/ Dolina - ľavá strana, breh - Pojdák, Kohan, Lisoň, Komora, Leško, Muller, Andraško,Pindroch, Grega, Nižník, Bučko, Grega, Silla, Kurjan, Eližer, Andrášková, Kašický, Bučko a Klekner

ľavá strana potoku - Leško, Andráško, Pindroch - Vojtila, Andráško, Silla, Andráško, Koščo, Bučko, Gdovják, Kašický, Pindroch, Pindroch-Bakoš, Pindroch, Daňko, Tomlein, Gutan, Šoltýs,Čollák

pravá strana breh - Bučko, Kolesár, Urban, Irma-baba, Blažovská Žoldák,Klekner, Leiter,

Štajger, Lisoň, Sadvar, Šimko, Leško, Liba, Tomlein,

e/ Čurinka- Schockel, Reppel, Reppel, Hupka, Džudža, Saučak, Enge, Gans, Kohan, Klekner, Hupka Pollák, Koščo, NUrňák, Mackovjak, Šimko, Horváth, Leško, Grič, Čollák, Hupka,

f/ Vyšná kolónia - Pindroch, Bučko, Pučko, Zizer, Čollák, Čollák, Tomlein, Klakner, Leško, Andráško, Dorčák, Sadvar, Lellák, Eližer,

g/ Nižná kolónia - Retišák, Pindroch, Matz, Pindroch, Blažovský, 2x Grega, Garčar, Križek,

h/ Valcwerk - Sehrig, 2x Šimko , Slakovský

i/ Hutno - Slatkovský, Tomlein, Jalč, Kašický, Homza, Reppel, Albersová, Pinčák, Gordan, Gordan, Magdda, Vaškovič, Daňko Nižník, Kováč, Liba

 

Nie dosť presne sú zoznamy obyvateľov tejto doby na obidvoch kolóniach a valcwerku, nech mi to obyvatelia týchto domov prepáčia.

 

5. Chotárne názvy najbližšieho okolia Prakoviec

Prvé, druhé a tretie Stadlo, Rička, Ardžavy mlaky, Dolinka, Nad Hutnym, Šachta, V kuce, Pud židovým mostom, Pud školu, Kapustniky, Pri fľudru, Verbinka, Konechora,Mižová lúka, Seľansko, Koscelny lučky, Tertuv brih, Štefankovy, Hrob, Za cinterom, Barbora, Vindy, Kačmarova, Kačmarova, Na Prakovcoch, Poľanky, Kračky, Majstrova, Halda, Ondrova, Vyhon, Za poľanu, Tri Juhaščiny, Rovň, Rozsypana skalka, Vojtilova, Riznova dolka, Cepla dolka, Ňochova, Kloptaň, Palková dolina, Bočna cesta, Hanacky, Volčkova, Za skalu, Komorova, Hricovy, Žďiar, Verch, Capkovy, Pud mosciska, Lenďaková, Zimná voda, Trohanky, Jankova dolina, Giserova, Hrubá jedľa, Maly grenzif, Matzovy luky, VFaľková, Hiszemuv majir, Stupy, Ajdeksy

Podotýkam, že i keď je zoznam názvov široký, nie je úplný.

6. Staré prakovské piesne

Nie je ich veľa, ale aj tých pár treba uviesť, aby nepadli do zabudnutia.

a/ Od Kloptani- Od kloptani šnih leci, nelapaj me za pleci,

ulap ty me zabočky, poboškaj mi gambočky

b/ Ked som išolKed som išol z Ameriky do domu, postretol som kamarata na

koňu, servus bratu kamaratu čo nové, či nechodza k mojej

panove, ej nechodza sama chodzi za nima, len se za ňu širo

poľo rozvija, šak ona tam i pres vyžije, čo jej pošleš ta s

panami

prepije. Ej mlady pan naj piju z teho vinka, bo mi prišla včera

večar novinka, bo myprišol z Ameriky tkay list, že muj muž

ma dneška večar domu prisc. Ej, bože muj čo som to urobila

sebe muža dzecom otca stracila, sebe muža dzecom oca takeho

čo nenajdzeš v Prafendorku lepšeho.

c/ Ked vyjdzemeked vyjdeme Za poľanu, postavjame rovno na ňu, ej valašky

do ručky, každý svoju stranu.

 

d/ Ked som išolKed som išol cez tu hurku neveľku, stracil om tam butelečku

buteľku, a ja z mojej butelečky buľ,buľ, buľ, zahojil se v

mojom brušku šicek buľ, buľ, buľ, buľ.

 

e/Čarna horaEj ty čarna hora, čo tak smutne stojíš povec, že mi povec,

povec že mi povec, dze je Kovačevič, ej dze je Kovačevič. Jak

ja ci povjesc hory mám, ked ja sma neznam chodzil un do

školy, chodzil tam každý dzeň, eši un nevedzel eši un

nevedzel, kedy noc, kedy dzeň Až vtedy un vedzel, ket ho

ulapili, a na jeho ručky, a na jeho ručky, železa zložili, aj

železa zložili Vitaj Kovačevič, už sme tu obidva, dze se

podzela, dze se na m podzela, naša slobodienka, ej , naša

slobodienka.

Čo by slobodienka, to by nebolo nič naše hlavky, ale naše

hlavky, stinane musia byť.

Toto bola najmilšia pieseň starého otca, vyjadrujúca boj za slobodu Čiernej hory spod tureckej nadvlády

A teraz ešte jednu prakovskú vinčovačku na Štedrý deň - viliu, Božie narodenie, Štefana, Nový rok a Tri krále:

A ja vam vinčujem na totu svatu viliju

honejši, spokojnejši, zdravši, veselši,

roky dožic, jak sme jich žili a prežili,

ot pana boha čokoľvek žadali,

pochvaleny pán Ježiš Kristus

 

7. Rôzne slová po prakovsky - prakovská spiština

 

aiste - akiste tačina - čačina hajduk - hájnik

dzmul - bahno klapačka - čeľusť huňa - halena

kasta - bielizník frišny - čerstvý heler - halier

bjiľko - bielok kostka - členok brendzuj - hamuj

šľubrik - bitúnok porcia - daň renda - handra

koľak - bodliak darunek - dar fajerman - hasič

džubnuc - bodnúť jasno - ďasno vadzic se - hašteriť

veper - brav trujka - ďatelina lauf - hlaveň

švinina - bravčovina rihac - dáviť glupi - hlupák

bambuch - brucho mudrovac - debatovať molha - hmla

šmirgeľ - brus ladička - bedna riňavý - hnisavý

hamka - brzda varštak - dielňa kermeš - hody

burane - burina kop - dieža hombačka - hojdačka

dudla - butľavina kukac - dívať sa baľvir - holič

drišľavky - bystričky majzlik -dláto božikac - horekovať

durchšlak - cedidlo dili - dlážka hvarec - hovoriť

brinek - cengáč neška - dnes čisarka - hradská

prajskurant - cenník dlubac - ďobať ek - hrana

blajbas - ceruzka skurčic - dokrkvať pukeľ - hrb

štafirovac - cifrovať horebirdy - doluznačky kark - hrdlo

gengľavý - cintľavý penzionar - dôchodca ardža - hrdza

šmertnica - cintorín vajlink - drez čerkutka - hrkalka

kukac - civieť kutli - držky perun - hrom

banovac - clivieť trimac - držať žochtar - hrotok

lecec - cválať tlušňak - dubák bundža - hruda

turnovac - cvičiť eši - ešte perša - hrudník

runkľa - cvikla klij - glej gimpeľ - hýľ

tej - čaj mašingver - guľomet dufart - chodba

vartesal - čakáreň bridoš - had krasta - chrasta

škrajbac - čmárať šlauf - hadica hraky - chrchle

vražic - čariť šrajtac se - hádať sa harčec - chrápať

bekeraj - cukrovinka rucac - hádzať segiň - chúďa

pincir - čašník zajmuc - hájiť čulic se - chúliť sa

šmak - chuť gengľavý - malátny umšlag - obklad

ulapic - chytiť mandula -mandľa ancug - oblek

tačina - ihličie zbuška - maselnica štik - ohorok

šľak - infarkt šmalec - masť dišeľ - oje

nabral se - infekcia strašek - mátoha binda - opasok

ščamba - íver stružľak - matrac nalpa - opica

arabaty - jarabatý planoci - mdloba basamuna - otlačok

hurka - jaternica balamucic - miasť kudly - neupr.vlasy

bina - javisko oberva - mihalnica kopernica - papraď

vuľha - jelša puľak - moriak fedrovanie - pérovanie

gerok - kabát pľantac - motať rachunky - počty

kadica - káďa šparga - motúz putarľina -podhrdlina

vanta - kameň braveňak - kameň talpa - podošva

štamproch - kameňolom romoni - mrholí šleper - podval

karla - kára džad - mrzák kartka - pohľadnica

miškovanie - kastrácia šarpac - mykať komotny - pohodlný

poky - kiahne patrona - nábojnica pogret - pohovka

hamrik - kladivo graty - nábytok buksa - pokladnica

hupcuk - kladka vercajg - nástroj šajta - poleno

ortovac - klčovať šichtár - nádenník javitov - polepšovňa

kapeľuch - klobúk pukľatý - uhrbený jager - poľovník

kurbľa - kľuka dzeka - nálada štrimfľa - ponožka

zahakovac se - koktať eingus -náliatok zašitka - posiedka

šina - koľajnica pľac - námestie pudšpocic se - podtknúť sa

kreheľňa - kolkáreň okyc - námraz

ringelšpil - kolotoč ščepic poky - očkovať povaľina - povala

bogar - komár žmund - naplavenina štrang - povraz

špajz - komora frišno - chytro batria - pozorovateľňa

šličuha - korčuľa poutru - napozajtra prikľet - predizba

šerp - kosák peršo - najprv cahy - prestieradlo

skura - koža nabesperak - napriek ére - protekcia

kuľaga - krivica brazuleta - náramok čerčec - rachotiť

krehľa - kryha nakrochmaľic - naškrobiť truna - rakva

kandraty - kučeravý oringľa - náušnica lancuch - reťaz

buketa - kytica abfal - nepodarok rakaňa - ropucha

tuňo - lacno škiramyš - netopier uhľisko - rubaň

pokrutka - ľadvina spričny - neústupčivý rajs - ryža

lamanina - lámka rička - nížinná lúka krstka - sedmokráska

baľogar - ľavák kovertka - obálka kryjenka - schovávačka

šmajchľovac - líškať hordo - obedár zicung - schôdza

fajgľivý - lstivý konzumoš - obchodník kľambra - skoba

šramciher - šrubovák širm - tienidlo bormašina - vrtačka

proba - skúška zrukovac - tlačiť šenk - výčap

stružľak - slamník prešburšt - tlačenka vekseľ - výhybka

frajla - slečna tolmačer - tlmočník auslak - výklad

amrela - slnečník hozuntrageľ - traky šalter - vypínač

elefant - slon štreka - trať ľun - výplata

inaš - sluha štrof - trest helfer - výpomocný

šnep - sluka štrajchac - trieť šus - výstrel

glejda - smalt terniga - trnka cajgnis - vysvedčenie

fichta - smrek kista - truhla štrikeraj - výšivka

kracherľik - sodovka blajbas - ceruzka luft - vzduch

zicherhajstka - spinka zahartovany - zakalený vyluftovac - vyvetrať

gači - spodky štanga - tyč muster - vzor

mitarbaite -spolupracovník štift - tyčinka gelendri - zábradlie

štiglica - stehlík kvartiľovac - ubytovať brenzuj - zabrzď

stukac - stenať rechnung - účet firhang - záclona

skocubeny - strapatý buchhalter - účtovník budar - záchod

vachtar - strážnik vinkeľ - uhol dekung - zákop

veksľovac - striedať cajger - ukazovateľ kera - zákruta

dašek - strieška akord - úkol šľosar - zámočník

mašinista - strojvodca šľus - ukončené runda - zaokrúhlenie

cmise - šero šmajchľoš - úlisný švablik - zápalka

ciment - škorica beamter - úradník merkuj - zapamätaj

spričny - škriepny splanirovac - urovnať vorichtung - zariadenie

flek - škvrna zac -usadenina blindovac - zaslepiť

ľenča - šošovica feršľus - uzáver ferlobunk - zásnuby

zaft - šťava štrajtac - vadiť sa halteštele - zástavka

ščaba - šťavel gevicht - závažie štacion - železničná stanica

šuter - štrk cylinder - válec šurc - zástera

šoldra - šunka lajter - vedúci šteker - zástrčka

kukučka - šiška dekeľ - veko šor - zástup

pugnuc - švihnúť tiract - veterinár šuflanda - zásuvka

šmeľcovac -taviť turňa - veža difiritus - záškrt

šmeľcar - tavič šturma - víchrica špunt - zátka

tigeľ -ohňovzdorná nádoba šľupnuc - vkľznuť štrudľa - závin

kirbis - tekvica šlep - vlečka šlajer - závoj

harnadľa - vlasnička rigeľ - závora turnovac - cvičiť

vachtareň - vrátnica grincajk - zelenina knap - tesný

šnoptichľa - vreckovka giser - zlievač cimerman - tesár

špindľa - vreteno giseraj - zlievareň marka - známka

bravdijan - ženích facan - bažant švungrad - zotrvačník

granik - žeriav šlajfar - brusič špiglo - zrkadlo

hruška - žiarovka pinga - jama štrajt - zvada

lajblik - živôtik perpendikel - kyvadlo šraubštok - zverák

popka - bábika drocerban - lanovka bigľajs - žehlička

pantofle - bačkora

 

 

8. Prezývky Prakovčanov a variácie krstných mien v Prakovciach.

a / prezývky: Kuba Firment, Okruhľak, Bombuľak, Čarny, Tarzan, Bakoš, Vojtila, Kvačan, Fiľfasar, Banzega,Mechhoven, Zajac, Mojej Maričky, Maľar, Bandaľ, Bandaľik, Boľševik, Bodrik, Klembarčan, Žaba, Škotral, Škotik, Aňam, Čižik, Pagač, Kajfaš, Šivaoberva, Kasir, Richtar, Rimpoľak, Šimčo, Okaľ, Bavoľar, Konzumoš, Picajko, Gaguľa, Driškal, Ščirgaľ, Pine, Bulgar, Šuľak, Kocur, Medvedz, Kapitan, Pukač, Deži, Karoľko, Haľkin, Čigarik, Busač, Bajusač, Arabčar, Kojo, Endy, Trocki, Grisik, Haber, Haberik, Džugoš, Fajgeľ, Kosa, Kolesar, Bembe, Johanpalko, stryčko, Jutkal, Jutkalenka, Jujzo,Dzivy grof, Šoltýs, Mala lik, Ježiško, Pišči, Tižiň, Kirbis, Krupár

b/ krstné mená

Ernest - Erinko, Erno

Viincent - Vinco, Vincík, Vincal

Emil - Emčo

Ema - Emuša, Emka

Veronika - Verona

Dorota - Dorča, Dori, Dorka, Doruša, Dorkička

Dezider - Dežo, Dežo

Jozef - Jožko, Jožo, Jozefko, Jožkal, Jožičko

Irena - Irenka, Irča, Iruša

Zoltan - Zoli, Zoľo, Zoľčo, Zolík,

Július - Ďulla, Ďulko, Ďulík

Vojtech, Béla, Belo, Belko, Beličko, Vojto

Juraj - Dzuro, Dzura, Dzurik, Dzurko, Ďuri

Gizela - Giza, Gizka

Margareta- Gita, Margita

Ján - Jančo, Janko, Johan, Janičko, Janal

Magdalena - Magda, Magduša, Lenka

Jakub - Kubo a Jack - Džek

Anna - Anča, Anuša, Anička, Anuľa

Zuzana - Zuzka, Zuza

Gustav - Gusti

Helena - Helenka, Heľa, Ilona, Olonka, Lenka

Bartolomej - Berti

Mária - mariša, Mariška, Mária, Meri, Merinka, Marčuša, Marienka, Mariča, Marča, Mariena

Ľudmila - Milka, Miľča

Michal- Mižo, Mižik, Miško, Mižal

František - Fero, Ferko, Francal, Feričko, Feri

Koloman - Kalman, Kaľo

Hubert - Hubertko

Leopold - Poldi, Poldo

Katarína- Katka, Kaťa

Ondrej - Andriš, Ondo, Andriško

Mikuláš - Mikloš, Miki, Mikolaj

Simon - Simonko, Moňal

Eva - Evička, Jeva, Jevka

Štefan - Pišto, Pištik, Pipo, Pišťal, Števo, Štifal, Pipik

Viktória - Vika

Viliam - Vili, Vilo, Vilmoš

 

Potreba týchto pracovití, ale nechýbal im ani zmysel pre humor, či už v prezývkach alebo rôznych vtipoch. Ľudia si navzájom zo seba uťahovali v práci, v krčme, ale hlavne na zhromaždeniach chlapov na mostíku pred krčmov. Bol to taký prakovský Hyde -park. Z mnohých spomenieme aspoň Huberta st. a Simona Pindrocha.Ale i mnohí ďalší za nimi nezaostávali.

Tu sú niektoré z nich:

 

Hubert: Simon prestaň s tou pijatikou.

Simon: Už je neskoro - vzdychne!

Hubert: Nikdy neni neskoro!

Simon: Keď není neskoro, tak ešte trocha vydržím.

 

Simon: Čo sa tak chmúriš?

Hubert:Kúpil som dva losy a vyhral som iba na jeden.

Simon: Počuj, Hubert, ako budú kosiť túto ričku, keď je na nej toľko hrubého ľadu krehľi?

Hubert" ......... asi sa roztopia do leta?!

Simon: Hej.......? Ta ty múdry!

 

Hubert: Čul si Skimon, že Johan Palko zase šmaril do svojej ženy gotko?

Simon: To je fiškus a mne povedal, že šifoner

Hubert: Počuj, Simon, pýtam sa ťa posledý raz, kedy mi vrátiš tých desať korún, ktorké som ti

pred rokom požičal?

Simon: Hovoríš posledný raz? No konečne, že už je na čase, aby si s tými hlúpymi otázkami

prestal.

 

Simon: Hubert, ja som ti vždy hovoril, že voda je najlepší nápoj!

Hubert: Moja reč! Len nech je teplá, nech je v nej cukor a aspoň tri štvrtiny rumu.

 

Hubert: Ty, Simon, kto vynašiel mašingver?

Simon: Ja veru nie.

 

10. Prakovská pranostika

 

a/ Kedy bude pekné počasie?

- keď je nebo nad Helcmanovcami jesné a čisté

- keď komáre a mušky večer vo veľkých kŕdľocjh poletujú

- keď je vzduch nad Kloptaňou veľmi jasný

- keď večer hodne lietajú škiramyši - netopiere

- keď sedí pavúk v strede pavučiny

- keď slnko rýchle rozoženie hmlu na Barbore

- keď rýjú malé kôpky

 

b/ kedy bude daždivé počasie

- keď sliepky ráno nechcú ísť z kurníka

- keď psy žerú trávu

- keď počuť zvony z Helcmanoviec

- keď stále dotierajú muchy

- keď na Barbore stále stúpajú hmly

- keď dlhší čas trvale duje vietor od Medzeva

- keď hlisty vyliezajú zo zeme

toto všetko tvrdili starí prakovčania, riadili sa podľa toho a v mnohých prípadoch mali aj pravdu.

 

11. Majitelia závodu a jeho organizačné začlenenie za roky 1368 - 1960

I keď som už tieto záležitosti uvádzal v rôznych predchádzajúcich častiach, pre lepší prehľad ich dávam aj do prílohy.

 

1/ Od roku 1368 do roku 1586

Neznámi drobní vlastníci povrchových baní a hámrov v Hrelikovskej, Gelnickej a Hutňanskej doline.Železné rudy skujňované v malých zemných pieckach a ďalej kovaním spracované.

 

2/ Od roku 1586 do roku 1648

Anton Roll, známy odborník v baníctve a hámornej technike. Výstavba slovenských pecí s dúchadlami a železných hámrov.

3/ Od roku 1648 do roku 1905

Grófska rodina Csákyovcov. Výstavba výsokej pece, zlievarne liatiny, válcovne, hámre, mechanické dielne, vodnýchturbín a začatie výroby zverákov.

4/ Od roku 1905 do roku 1920

Rudolf Schmidt a spol. - akc. spol Viedeň. Výstavba kelímkovej oceliarne a celková modernizácia závodu. začatie výroby špec. ocelí

5/ Od roku 1920 -1936

Účastinná spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov v Prakovciach. Už ako samostatná spoločnosť za spolupráce Slovenskej banky. Účastinný podiel mal ešte aj Rudolf Schmiedt. Výstavba elektrárne, rozšírenie zlievarne a mechanických dielní, začatie výroby bucharov, rámových píliek a priemyselnýc pecí.

6/ Od roku 1936 do roku 1946

Koncern Poldina huť Kladno už bez účasti Rudolfa Schmidta. V rokoch 1939 - 1945 rozhodovali o jeho výrobe a vedení Nemecká priemyselná komisia a Nemecký vojenský pridelenec. V roku 1645 správa a v r. 1946 pričlenený k národnémuý podniku Spojené oceliarne, Kladno. Veľká výstavba a rekonštrukcia závodu. Nová oceliareň, továreň, žiháreň, plecháreň výroba ocele oblúkovej peci a výstavba železničnej vlečky

7/ Od roku 1946 - 1960

Majiteľom je štát. Od roku 1646 prešiel závod zôznymi organizačnými zmenami

- rok 1947 - 1948 ako závod v podniku ČKD Kriváň so sídlom v Bratislave. V tejto dobe podliehali závodu prevádzky v Medzeve, Košických Hámroch, Plešivci a Katena v Sobedruhoch

- roky 1949 - 1950 ako závod v podniku VSS Košice

- roky 1950- 1958 ako samostatný podnik Strojáreň Prakovce

- roky 1959 - 192 ako závod pod ZŤS Martin

Ďalšie rozšírenie strojárskej výroby, výstavba učňovských dielní a kotolne, výstavba vodovodu a ústredného skladu, výstvba závod. jedálne, generátorovej stanice, učňovského internátu, závodného klubu, bytov a športového štadióna.

12. Riaditelia a vedúci pracovníci závodu od r. 1368 do r. 1960

Od roku 1368 - 1840 nie sú mená vedúcich závodu známe.

V roku 1586 prichádza do Prakoviec Anton Roll, známy odborník v baníctve a hámornej technike. Neznámi majitelia baní a hámrov boli súčasne aj vedúcimi.

Od roku 1760 je sústredená výroba a ďalších vedúcich pracovníkov závodu.

 

1/ Riaditelia závodu

- 1840 - 1875 Flachbart - príslušník známej železiarskej rodiny z Gelnice

- 1875 - 1907 J. Aradi - odborník zlievarenstva

- 1907 - 1937 R. Schmidt -príslušník rodiny viedenských priemyselníkov

- 198 - 1945 Ing. V. Rodler - nemecký hutnícky odborník

-1645 - 1945 F. Uliczay, Ing. Urbanék - národná správa

-1946 - 1950 Ing. Holan - českýodborník

- 1950 - 1952 A. Kollár - odchovanec VSS, Košice

- 1952 - 1955 J. Rogožník - odchovanec Chemosvitu

- 1955 - 1958 Ing. Vrbenský - metalurg

-1958 - 1962 J. Prokop - odchovanec ZŤS, Martin

2/Zástupcovia riaditeľa

- ing. Kiralyi - hlavný inžinier 1962 - 1944

- žoldák Ján - hlavný inžianier 1947 - 1954

- Ing. Blaščík - tech. námestník 1954 - 1960

- Tengler - obchodno - finančný 1920 - 1936

- Francl - prokurista 1936 - 1944

- Husár Vojtech - hlavný účtovník 1949 - 1956

- Andráško Emil - ekonomický nám. 1956 - 1962

3/ Vedúci jednotlivých výrob

a/ valcovňa a kováreň

Warum Antonasi 1840 - 1860

- Hell 1912 - 1921

- Vaškovič 1921 - 1928

- Enge 1928 - 1944

- Klekner 1946 - 1952

- Pindroch Džek 1956 - 1962

b/zlievareň

- Mikula 1907 - 1914

- Pindroch Jakub 1914 - 1936

- Lutica 1946 - 1952

- Leško Štefan 1954 - 1962

c/ mechanická

- Raba 1907 - 1920

- Polák Johan 1920 - 1936

- Kašický Štefan 1952 - 1962

4/ Odborníci - majstri svojho remesla

a/ Zlievači

Pindroch Jakub, Leiter, Scholek, Hupka, Maresch, Leško Ondrej, Andráško Eduard, Kašický Ján, Komora Hubert, Hupka Anton, Liba Simon, Murňák J.

b/Kováči

Vaškovič J., Dorčák A., Andráško K., Lisoň., F., Grega J., Klekner J., Nižník J., Tomľan., Š., Daňko, J., Sladkovský E., Liba Š., Golitko, Magda J.

c/ Mechanická

Kohan Š., Koščo A., Ploranský J., Grega O., Valuch Ľ., žoldák A., Urban V., Eližer V., Klekner J., Andráško J., Žoldák O., Pachoľský J., Silla F., Alcnauer

d/ Náraďováci

Lorman, hlaváč M., Andráško F., Pojdák J., Silla Š., Eližer P., Andráško L., Urban Z.

e/ Elektrikári a opravári

Ganz V., Linhart, Nižník O., Hojstrič G., Dorčák J., Pollák Š., mackovjak O., Matz J.,

f/ Modelári a stolári

Horváth, Pindroch S., Tomľan J., Klekner Š., Homza F.

g/ Metalurgovia a technológovia

Sehrig Š., Pindroch E., Homza Š., Wentzel

h/ Obchod a financovanie

Andráško L., Witkovský J., Witkovský P.,Pollák J., Sauer K., Piatnička, Hupka E., Polláková Ľ., Baťalík B., Husár A.

 

 

13. Menný zoznam zamestnancov závodu z roku 1936

 

Bol to rok zmeny majiteľa firmy, 30 rokov trvania firmy Schmidt a aj 60 rokov veku riaditeľa závodu R.Schmidta. Pri tejto príležitosti bola urobená pekná fotografia všetkých zamestnancov závodu pred budovou riaditeľstva. Na fotografii identifikujeme týchto zamestnancov :

Rudolf Schmidt - riaditeľ

Ing.Kirali, Tengler - zástupcovia

Francl V. - hlavný prokurista

Andráško Leopold - pokladník

Enge - výroba

Witkovský Jozef - obchod

Polláková Ľudmila - sekretariát

Pollák Ján, Pindroch Jakub,

Ganz Viliam - majstri

Sehrig, Zipser, Pollák J., Pindroch E. - techn.hosp.aparát

Spolu teda 15 pracovníkov vedenia, z toho 8 Prakovčanov.

Ďalej tam boli títo nasledujúci pracovníci :

Jozef Bučko, Leopold Andráško ml., Gustav Bučko, Ondrej Žoldák, Ján Silla, Gustav Bučko,

Štefan Klekner, Gustav Eližer, Jozef Leško, Anton Dorčák, Albert Koščo, Simon Pindroch,

Štefan Daňko,Ján Sladkovský, Štefan Kohan, Andrej Leško, Vojtech Urban, Ján Sdavár, Štefan Džudža, Anton Hupka, Hubert Komora, Ján Žoldák, Karol Pojdák, Ján Magdam, Štefan Lelák, Štefan Pojdák, Karol Andráško, Ján Sladkovský, Ján Kolesár, Klement Šimko, Ján Murňák, Ján Grega, Ján Čollák, Matej Pindroch, Albert Šimko, Jozef Horváth, Ján Klekner, Roman Klekner, Jozef Klekner, Jozef Andráško, Pavel Andráško, Anton Žoldák, František Leško, Ján Žoldák ml., František Andráško, Ján Alcnauer, Gustav Grega, Štefan Lelák, Ján Bučko, František Andráško.

 

14.Historický vývoj výrobkov a technológií v závode

 

Znovu pre prehľad a zostručnenie uvádzam tieto údaje od r.1386 do r.1960

1/ Roky 1368 - 1586

Výroba kujného železa z rudy v pohyblivých peciach. Steny pece sa po každej tavbe rozbúralia z vytavenej rudy sa potom ručnými kladivami vybíjala truska. Na hámroch sa železo ďalej opracovávalo. Pohyblivé pece sa nachádzali v Hrelikovskej a gelnickej doline a doline hutno v Helcmanovciach.

2 / Roky 1586 - 1804

Výroba kujného železa z rudy v tzv. slovenských peciach spracované už na rôzne polotovary už na železných hámroch. Boli to najmä kvalitné železné prúty a tyče na výrobu drôtu a klincov, ktoré kupovali kováči z celého okolia, najmä však cechoví majstri z Gelnice. Zo začiatku boli slovenské pece a a hámre v Hrelikovskej, Hutňanskej a Gelnickej doline, neskoršie od r.1760 už v miestach terajšieho závodu.

3 / Roky 1804 - 1843

Zavádza sa zlievarenská výroba zo začiatku zo slovenských pecí, potom už z vysokej

pece. V r.1804 namiesto slovenských pecí bola postavená vysoká pec - Huta Ľudmila. Táto vyrábala surové železo pre hámre, ale aj priamo z nej sa odlieval rozsiahly sortiment hotových výrobkov, dokončovaný v mechanickej dielni. Boli to najmä šporákové platne, dielce pre hámre a mlyny, stĺpy, kríže, náhrobníky, rošty, valce, vodné nádrže a i. Ďalej pokračovala výroba surového železa i kovaných tyčí a plechov. Technologické zariadenie závodu v tej dobe pozostávalo z jednej vysokej pece, pri ktorej bola zlieváreň s mechanickou dielňou, 3 skujňovacie vyhne, jeden hámor na kovanie tyčí a plechov a jeden nástrojársky hámor. Celá táto technológia bola už umiestnená v areáli terajšieho závodu. Vysoká pec stála na mieste terajšej nástrojárne.

4 / Roky 1843 - 1907

V r.1843 došlo k modernizácii vysokej pece a tým aj ku zvýšeniu kapacity. Postavením prvej kupľovej pece sa vybudovala kvalitnejšia zlievareň. V tomto období bola postavená v dolnej časti závodu ,,Walzwerk ,, aj prvá valcovňa plechov, poháňaná vodou, typu ,, Ynwal ,,. Možnosti rozšírenia výroby výrobkov značne vzrástlo. Začali sa valcovať veľké plechy, tenké koľajnice, špeciálne železo na výrobu obručí, motýk, cínové železo na výrobu drôtov, klincov a ihiel. Odlievali sa delové hlavne, gule, a lafety pre armádu a v r.

1848 - 1849. V r. 1849 činila výroba závodu z vysokej pece, ktorá bola v nepretržitej prevádzke 40 týždňov, 1012 ton surového železa a 142 ton zlievarenských výrobkov. Najväčšími odberateľmi v tejto dobe boli: Vitkovce, Žatec, Jablonka, Košické Hámre, Betliar,Gelnica, Nálepkovo, Kružľovská Huta, Medzev a i. Z významných liatinových výrobkov sa v tejto dobe vyrábali: šporáky, kotly, platne, pluhy, kolesá, valce, čerpadlá, buchary, kliny, šaboty stĺpy pre výstavbu dielenských hál, železničné kolá, ložiskové púzdra a i. Ďalej to boli plechy na zastrešenie železničných vagónov, lisované lopaty a rôzne zariadenia pre zlaté a strieborné bane na Slovensku. Odr. 1898 sa tu nepretržite 60 rokov vyrábali liatinové zveráky. Významným výrobkom boli rýchloskladacie železné baráky, ktoré sa podľa vlastného patentu vyrábali pre potreby armády.

5/ Roky 1907 - 1936

V roku 1908 sa zavádza výroba kvalitnej nástrojárenskej ocele značky Revolver5/0 Ajax, ktorá konkurovala svetoznámym značkam ocele, ako napr. Bohler, Poldi a i. V r. 1918, po vyše 100-ročnej prevádzke zastavuje výrobu vysoká pec. V r. 1920 sa začínajú vyrábať perové buchary Ajax, r. 1925 rámové píly nakov Ajax a vr. 1929 priemyselné pece na naftu. V r. 1934 činila kapacita závodu ročne: 3000 ton odliatkov zo šedej liatiny, 500 ton ušľachtilých ocelí a 1040 ton strojov a nástrojov.

6/ Roky 1936-1960

V r. 1936-1938 došlo k veľkému rozšíreniu a dobudovaniu závodu na moderný hutnícko-strojárenský závod. V rokoch druhej vojny bol výrobný program prevedený na vojnový a to spracovanie pancierových plechov pre kompletné pancierové vozidlo a vkovárni zase voľné a zápustkové výkovky pre pušky a guľomety. V r. 1946 dochádza k zavedeniu výroby pilníkov, armatúr a ventilov a v r. 1947 sa zriaďuje v závode veľká ozubáreň a výrobňa galových a valčekových reťazí. V r. 1949 sa v závode závadza výroba huntových súkolí. V 50. rokoch sa výrazne zvyšuje výroba manganovej ocele. V r.1957 sa zavádza výroba otočných stolov k frézam, r. 1958 plecho-obrábacie stroje a 2-kotúčové brúsky a leštičky, v r. 1959 strojné obrubovačky a v r. 1960 prevodové skrine.

Po roku 1960 dochádza k ďalšej v jeho histórii už 5. rozsiahlej výstavbe a rekonštrukcii, ale to je už súčasnosťou, ktorá je každému známa a viditeľná.

 

15. Profesná skladba pracovníkov závodu v decembri r. 1920

 

Z veľmi precízne vedenej štatistiky závodu pre zaujímavosť uvediem profesnú skladbu pracovníkov závodu a priemerné zárobky:

a/ Zlievareň108 mužov

16 žien

5 učňov celkom: 129 pracovníkov

b/Stolári a modelári11 mužov

1 žena

3 učni celkom: 15 pracovníkov

c/ Murári a tesári:21 mužov

1 učeň celkom : 22 pracovníkov

d/ Kováči a valciari: 36 mužov

11 žien

7 učňov celkom: 54 pracovníkov

e/ Mechanická 5 mužov

6 žien

27 učňov celkom: 98 pracovníkov

f/ Oceliareň: 7 mužov

1 žena celkom: 8 pracovníkov

g/ Nádenníci: 12 mužov

9 žien celkom: 21 pracovníkov

h/ Kočiši 9 mužov celkom:9 pracovníkov

i/ Úradníci: 299 mužov

44 žien

43 učňov celkom: 386 pracovníkov

 

Na mzdách sa v tomto mesiaci vyplatilo 296 456,. Kčs, t.j. priemerný mesačný zárobok činil asi 770,- Kčs.

 

 

16. Niekoľko ukážok zo starých dokladov

a/ Návod na postavenie bucharu Ajax z r. 1907

Základový plán - patentový buchár č.2

Obruče sa za tepla dávajú na dubový klát. Medzi obruč a klát sa dávajú kllíny predtým, než obruč vychladne. Zasadí sa klát do otvoru základu. Na kláte sa urobí štvorhranná diera s 15 mm úkosom, zhodná s tvarom šaboty. Šabota sa usadí do otvoru, s rezervou 10 cm nad klátom. Potom sa buchar upevní šrubami a vrazí sa šabota na 1-2 cm nad klát. Časom sa šabota ďalej pri práci zatlačí. Potom už šabota pevne leží na kláte. Potom sa šrúby zasa doťahujú. Potom sa môže dať už do prevádzky. 225 úderov za minútu, Buchary Ajax Schmidt - Viedeň. Ku návodu patril aj precízny základový plán.

b/ Účet z roku 1912

Ceny ocele, ktoré sú v štatistike a faktúre pre Budapešť spočítané - loco Prakovce

/predklad z nemčiny/

 

Druh ocele Cena

5/0 Špeciál + 0,97

5/0 Extra 0,67

5/0 W Príma 0,67

3/0 R 4% Wo, 1,5 % C 0,25

2/0 4% Wo, 1,1% C 0,22

1/0 2% Wo, 1,0% C 0,22

C/W 1% Wo, 1,0 %C 0,22

C/3 3% Wo, 0,60 % C 0,22

C/1 1% Cr 0,22

Viedeň, 13. V. 1912

Zaujímavý je široký rozsah vybráných druhov ocelí a ešte zaujímavejší je cenový orzsah. Svedčí to o širokej ponuke a snahe uspokojiť veľký okruh zákazníkov. Ceny sú vo vtedajšej mene v halieroch za lkg.

c/ Výroba a prdaj pelchov z Walcwerku za august 1855

/preklad z hnemčiny/

Výroba

obyčajný plech

2-20 mm 140,88

21-30 mm 5,00

31,40 mm15,50

extra plech No 1 19,59

rúrový plach 22,50

pokrývací plech 29,50

vzorkový plech 7,00

valcované železo 68,12

ostatná výroba 89,91

celkom 398, 00

b/ Predaj

mimo závod

plech 2-20 mm 136,98

21-30 mm 5,00

31-40 mm 15,50

extra plech No 1 19,59

pokrývací plech 15,00

vzorkový plech 7,00

valcované železo 67,21

ostatná výroba 23,02

celkom mimo závod 311, 80

predaj zlievarni 5,00

predaj mechanickej 2,28

nespr. surové železo 61,89

výrobky na sklade 18,03

celkom 398,00

Hodnoty sú uvedené v metrických centoch.

Prakovce, 25. augusta 1855

Anton Wurm - vedúci

17. Predstavitelia obce, školstva, kultúry a športu - známe prakovské osobnosti do r. 1960

Z dávnej i menej dávnej histórie obce nie sú nám mená známe. Ale ani po r. 190 nie sú záznamy vždy úplné. Osoby, ktoré túto činnosť v obci riadili, sú a aj boli doteraz viacmenej zabudnutí. Pokúsme sa aspoň takto si na nich spomenúť.

a/Riaditelia školy

Hiszem 1890-1918

Kovalčík 1919-1940

Ragan 1940-1946

Loja 1946-1955

Uličný 1956-1959

Matúš 1959-1991

Sovová 1991-

b/ Učňovské školstvo

Viliam Vaľko 1893-1896 v Gelnici

Vojtech Sztankay 1896-1912 v Gelnici

Groža 1925-1948 v Gelnici

Huth Anton 1949-1952 v Prakovciach

Čollák Štefan 1965 v Prakovciach

c/ Oredstavitelia obce - richtári

Andráško Štefan 1923 - 1932

Puškár Ján 1932 - 1938

Leško Jozef 1938 – 1941

Kohan Štefan 1941 - 1944

Eližer Ján 1945 - 1946

Grega Gustav 1947 - 1951

Džudža Štefan 1951 - 1956

Leško František 1956 - 1963

d/ Organizátori kultúry a športu

Hiszem, Kovalčík, Pindroch Jakub, Žoldák Ján, Filipko, Mazúr Ján, Andráško František, Andráško Ali, Daňko Emil, Dupľák Václav, Kmeť, Filipková Oľga, Ňachaj, Kašický Š., Timkovič M.

18. Keď sa junáč roztratí ....................

V minulosti veľa prakovčanov odchádzalo za prácou s skúsenosťami za more a hodne aj do Budapešti, Miškolca, Aradu a i. Ale aj svoje múdrosti a skúsenosti odovzdávali.Nebolo ich málo. Niektorí sa vrátili naspäť, ale väčšina ich ostala natrvalo mimo Prakoviec. Veľmi veľa ich odchádzalo po r. 1945 pomáhať budovať rozvíjajúci sa strojársky priemysel na Slovensku. Odchádzali ako do hospodárskych, tak aj do politických funkcií.

Z významnejších rodákov spomeniem aspoň niektorých:

Witkovský Jozef - riaditeľ Frankovky, Košice

Reppel Albert - predseda ONV, Gelnica

Gutan Emil - podpredseda ONV, Gelnica

Grega Ján- ministerstvo priemyslu, Blava

Klekner Vojtech- predseda ONV, Snina a riaditeľ Vihorlatu, Snina

Liba Simon- riaditeľ učilišťa, Medzev

Andráško Emil- riaditeľ Vihorlat, Medzilaborce

Bučko Rudolf riaditeľ strojárne, Piesok

Tomľan Ján- riaditeľ Št-banky, Košice

Gutan Štefan- minist. ZO, Praha

Vdovják Štefan poslanec NZ, Praha

19. Frekvencia priezvisk Južného Spiša - okolie Gelnice z r. 1920

V tejto prílohe neuvádzam už priezviská z Prakoviec, pretože sú uvedené v predchádzajúcich častiach.

Gelnica :

Grega, Streck, Fritz, Wolf, Patz, Hennel, Vaškovič, Mauritz, Dirner,Magda, Jacobs, Fuchs,

Nemczik, Onofrey, Rusznak, Salzer, Schickerle, Tofler, fabriczy, Kirschner, Kinszky, Becher,

Alcnauer, Stark, Dolinszky, Szlatkovsky, Eližer, Friedman, Schesinger, Breuer, Nižnik, Engel, Draxler, Mlinarczik, Mingyar, Zwiebel, Morgenstein, Haim, Valko, Szentivanyi, Hadbavny, Nemes, Nagy, Kandra, Kunc, Kozsir, Blazsovsky, Groh, Dolinszky, Ulreich,

Tochol, Beno, Karnacz, Ecker, Matz, Mészarosz, Irgang, Gotsch, Kavulič, Szobissek, Antonyi, Gaschko, Lorman, Czehlar, Demko, Saxa, Klein, Stromp, Flachbart, Ambrozy, Zwiebwl,Oelsschläger, Salzer, Lányi, Kolarčik, Czebrik, Dady, Panulin, Klucsiarovsky, Komora, Jenigar, Schwarz, Piszko, Žalutko, Vozár, Ilkovitz, Juhász, Maczkovjak, Hojstrič, Wurfel, Hiszem, Giszický, Lósch, Vietorisz, Blayer, Schutz, Vagacz, Faubl, Liba, Ploransky, Olexak, Trógler, Partosz.

Mníšek :

Grósz, Witchen, Znack, Steiner, Muller, Wagner, Theisz, Zawacky, Vietorisz, Buchala, Kronner, Alcznauer, Pretory, Stromp, Peczovits, Schutz, Sandt, Zsiga, Walentin, Weizhap, Wenzel, Kroszner, Kluknavszky, Kreichel, Lerch, Gilden, Schneider, Tillisch, Stark, Murczko, Pavlanszky, Kuinisch.

Veľký Folkmár:

Klein, Warga, Pinczak, Maczejko, Ledvak, Schedlak, Petrik, Mraz, Fabriczy, Grega, Roskovenszky, Petrov, Kosztka, Adamiszin, Hudak, Petkáč, Bodnár, Rendoš.

Helcmanovce:

Dolinský, Burčik, Špic, Ondik, Mudrak, Kuchta, Drajna, Pisko, Muzelák, Maliňák, Kuruc, Pachoľský, Iľkovič, Lelak, Gbúr, Sakač, Kazar, ganz, lenďak, Čollák, Sirovjak, Hudak, Slovinský, Mudrik, plachetka, Trojan, Dorčák, Gyorgy, Brodák, Ferenc, Skupek, Dunaj, Mamrak, Haus.

Jaklovce:

Nalevanko, Guspan, Cehlar, Rendoš, Papcun, Jusko, Butoreš, Uličný, Žiličný, Barborič, Družbacký, Piler, Šima, Žitkovský, Mačkoš, Dorko, Jurtinus, Vozár, Králik, Humeňanský, Krupár, Nalevanko, Macko, Sosák, Šoltéz, Kočik, Keruľ, Donč, Pribičko, Janoško, Hricko, Jakubišin.

Kojšov:

Merva, Verba, Pinčak, Tancar, Kijovský, Mackovjak, Janikov, Leško, Varga, Thúr, Hadbavny, Kundrát, Šenkovič, Fabišik, Zákutný, Jenčuš, Zahornacký, Zimovjan, mačinský, varecha, Lazar, Galer, Kačmarik, Maliňák, Daniel, Gajdoš, Slota, Macejko.

Margecany:

Nalevanko, Varga, Tremko, Kaľavský, Zahornacký, Novotný, Bočko, Fotta, Papcun, Klein, Šima, Trattner, Lukovnik, Bartoš, Kolinovský, Sedlák, Hricko, Lachweider, Freimann, Vaško, Kalinaš.

Roľová Huta:

Lukač, Sakač, Ujházy, Varga.

Smolnícka Huta:

Scholtz, Fila, Krompašský, Engläder, Pauczer.

Smolník:

Jáger, Finger, Fleischer, Faix, Ritter, Jurdik, Krompašský, Labdavský, Weagh

Švedlár:

Schemnitzer, Fischer, Konrad, Krause, Patz, Fritsch, Liptay, Lendl, Scholc, Theis, Gróg, Timko, Seyfried, Schmidt, Klein, Nikelsky.

Žakarovce:

Dzurenda, Varga, Miženko, Beluško, Kontroš, Rusnak, Lorinc, Nemčik, Majlath, Mihalik, Brutovsky, Beluško, Marcišovský, Guza, Diro, Pajtaš, Jenčik, Gondira, Jankel, Varga, Krivjansky, Hrabovsky, Pollák, Luščák, Zahornacký, Šrenkel, Pavlik, Medvedz, Kakalej, Čerha, Stupak, Eržin, Vilčko, Gross, Hojstrič.

Už aj názvy mien svedčia o konglomeráte národov a národností, ktoré Južný Spiš, resp. gelnický okres, obývali. Po dlhé stáročia tu vedľa seba žili Slováci, Nemci, Maďari, Rusíni, Židia a Poliaci a treba povedať, že aj dobre, až na malé výnimky spolunažívali. Bolo normálnou záležitosťou, že naši dedkovia a pradedovia bežne ovládali 2 až 3 jazyky. Ľudia sa navzájom nedelili podľa národností, ale len podľa morálky a vzťahu k práci. Kto vedel, a chcel poctivo robiť, mal sa vždy lepšie, ako lajdák a flákač.

Bolo tu hodne mien, ktoré sa prelínali vo všetkých obciach, ako napr. Grega, Pollák, Varga a i., ale je zase veľa mien, ktoré sú vlastné len pre jednotlivé obce a mestá.

Samozrejme, že ide o mená spred cca 70 rokov, z ktorých niektoré dnes sa už nevyskytujú, ale zasa pribudli migráciou nové.

 

20. Viete, že...?

- v Prakovciach bolo v 30 rokoch asi 160 kráv, ktoré denne produkovali asi 1600 l mlieka, čo

bolo na jedného obyvateľa viac ako 2 litre

- v tom čase bolo v obci asi okolo 2000 sliepok, 800 husí, 500 kačíc a asi 200 ošípaných

- keď sa kupovalo niečo nové na oblečenie, či obutie, tak to bolo vždy na Veľkú Noc alebo

"Oferu"

- do r. 1918 boli súčasťou závodu a to samostatnou aj okolité bane v Helcmanovciach a v

ďalšom okolí

- v r. 1907 bolo týchto baníkov s uhliarmi asi 150 a že závod spolu s baníkmi a uhliarmi mal

asi 370 zamestnancov

- bol to na tú dobu jeden z najväčších železiarskych závodov v Uhorsku

- Emil Pučko bol prvým profesionálnym šoférom v Prakovciach

- jazdil s osobným autom asi od r. 1926 s riaditeľom Schmidtom a v nedeľu vozil na

omšu aj pána faraára Znaka z Gelnice

- dolný Hnilec bol osídlený už v 2. polovici 11. storočia

- kráľovské mesto Smolník malo už v r. 1787 915 domov, 1350 rodín, a 6050 obyvateľov

- závod v r. 1920 ponúkal 6 typov sekier na drevo a to pre bane od 1 kg do 2 kg a dĺžky od

170 do 270 mm, v cene od 10,50 Kčs 15, 70 za kus

- v 24. čísle časopisu "Strojnícky obzor" z r. 1938 je veľká reklama závodných výrobkov,

zvlášť pílky na kov "Ajax"

- obchodné zastupiteľstvo závodu za 1. rep. sídlilo v Prahe II. Štěpánská ul. č. 28

- v roku 1868 bolo v obci vykonané prvé pôvodné katastrálne meranie pozemkov

- v roku 1909 bola prevedená tzv. revízia katastrov

- prvých 15 rádií v obci sa objavilo v roku 1935, vlastili ich iba majetnejší, lebo cena sa

pohybovala od 800-3.000 Kčs

- v roku 1935 sa Ľudová škola rozšírila na 4-triednu s asi 90 žiakmi

- 28. a 29. sept. v roku 1936 napadlo veľké množstvo snehu

- 12. a 13. nov. 1937 bola v obci veľká povodeň ako na Hnilci, tak aj na Hrelikovskom a

Gelnickom potoku

- prvá veľká pohroma na prakovské včely prišla na jar r. 1939 dôvod?: krompašská výroba

medi

- našimi najstaršími kolegami v železiarskej výrobe boli železiarne na železníku a Hrádku v

gemerskej župe

- priemyselná škola strojnícka v Košiciach vznikla r. 1872 ako súkromný ústav Jozefa

Szakkayho. Spomínam ju preto, že v 40. a 50. rokoch študovalo na nej veľa Prakovčanov

- v dávnych časoch chodil do Prakoviec známi pútnik - "holubek", ktorý nocoval obyčajne pri

kostolnej bráne

- takisto bol veľmi známy návštevník Prakoviec, ktorého občania nazývali "cvanzi heler"

- Ali Andráško bol vynikajúcim letcom a neraz Nad prakovcami predvádzal svoje akrobatické

umenie. Prakovčania hovorili: "aha, Ali už zase robí kopýtka!"

VIII. Záver

K histórii Prakoviec sa už v priebehu posledných 30 rokov vraciam po druhýkrát. Prvýkrát v roku 1960, pri 200-ročnom trvaní závodu v dnešných priestoroch. Vtedy sme solu s Jankom Mazúrom a Pavlom Hapákom napísali krátku históriu, ale v podstate len o závode. Obec tam bola málo spomínaná, i keď závod bez obce a obec bez závodu nemôžu v prakovciach vlastne existovať. Krátkosť času a nedostatok hiostorického materiálu to však nedovoľovala.

Nebol tam ďalej konkretizovaný rozvoj železiarskeho priemyslu do oblasti Prakoviec, ktorý sa začal ďaleko skôr ako v roku 1760. Tento rok bol iba vyvrcholením rozvoja výroby železa v obci a okolí a jeho sústredenia do priestorov terajšieho závodu. Bol tam dosť jednostanný pohľad na udalosti, ale čo bol najväčší nedostatok, chýbali tam ľudia, konkrétne osoby, ktoré dejiny obce a závodu vytvárali. Napísal som preto toto putovanie po starých Prakovciach, ktoré už dlhé stáročia poznajú hamre a železo. Počas tohto dlhého obdobia, v tomto úzkom kúte prekrásnej prírody žili naši predkovia a svojou prácou dokazovali svoju životaschopnosť a múdrosť. Koľko len na šírom okolí po celú tú dobu, pozaniklo hamrov, pecí a závodov. Výroba železa sa však v Prakovciach udržala už po celých 625 rokov. Aj toto svedčí o nezlomnej vôli, sile a dôvtipe našich predkov. Myslím si, že tá hrdosť a vzťah k závodu a obci by nám ani dnes nemala chýbať.

Obnovme ju, veď ju máme v krvi!

Druhá vec, ktorá ma viedla k napísaniu týchto spomienok, je strach zo zabudnutia toho všetkého, čo v prakovciach bolo. Strach zo zabudnutia na zvyky, piesne, tradície, slov a pomenovania lúk, vŕškov, potokov, ako aj mená ľudí, ktorí históriu Prakoviec tvorili. Pri dnešnom rytme rytme a spôsobe života zabúdame rýchlo na veci a udalosti i spred 10-15 rokov. A nie na tie spred 60-80 rokov. A ešte staršie nám už vôbec ani neprídu na rozum.

Na život v minulosti máme dosť skreslené pohľady a v mnohých prípadoch nás to ani veľmi nezaujíma. To však nie je dobré!

Ten, kto nepozná históriu svojej obce, svojich predkov, svojho národa, akoby aj sám neexistoval. žije zo dňa na deň a aj to len pre hmotný záujem. A to už vonkoncom nemôže byť zmyslom nášho života. My Prakovčania, máme svoju dlhú históriu, máme byť načo hrdí! Sme priekopníkmi železiarskeho priemyslu na Slovensku už dlhé stáročia.

Prenesme túto tradíciu a hrdosť do dnešných Prakoviec. Zveľaďujme svoju obec a závod a nedopusťme prerušiť túto dlhodobú tradíciu.

Aj pre toto som chcel napísať toto putovanie po starých Prakovciach a či sa mi to podarilo, to už posúdite sami.

Autor

Marec, 1993

 

Použitá literatúra a pramene:

Emil Andráško, Pavel Hapák, Ján Mazúr - 200 rokov závodu Prakovce - 1960

Mária Šarudyová - Zbierky technického múzea, Košice - 1968

Eliška Andrášková -Vývoj vzdelávania v železiarskom priemysle na Slovensku - 1978

diplomová práca

Kronika obce Prakovce

Archív závodu Strojáreň, Prakovce

Osobný archív autora